Nezvyčajné ráno

Počas zimy sa kvôli krátkym dňom dá fotiť len cez víkendy. Keď sa k tomu pridá aj škaredé počasie, o poriadne fotky je núdza. No aj napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam sa snažím využiť každú chvíľu. A tak som klasicky vyrazil za jeleňmi.

O chvíľu už znova začne zhodársky ošiaľ a tak som chcel ešte využiť kľudnú atmosféru. Okrem vysokej a rôzneho vtáctva sa toho momentálne nedá moc fotiť. Do úvahy by ešte pripadala líška, ale tú vidieť po svetle, to je u nás priam zázrak. S vydrami sa mi vôbec nedarí, aj napriek častým pobytovým znakom. Vždy sú akoby o krok predo mnou (alebo ja o krok za nimi). A tak znova kráčam po starej zvážnici. Zmrznuté blato mi chrumká pod nohami a preto obchádzam lúky veľkým oblúkom. Ani v lese to nie je o nič lepšie. Kombinácia tmy, popadaných konárov, lístia a zamrznutej zeme neveští nič dobrého. Postupujem však ďalej. Pár desiatok metrov od kraja lesa zastavujem, a ďalekohľadom prečesávam lúky podo mnou. Po celej dĺžke lesa je roztrúsených zopár kusov vysokej. Pomalším tempom sa snažím eliminovať nežiadúce zvuky spod mojich nôh. Až sa napokon ocitám v centre diania. Je ešte poriadne šero. Všade naokolo sú jelene, no žiaden si ma zatiaľ nevšimol. Tentokrát je aj vietor dobrý. Rýchlo rozkladám statív, nasadzujem techniku a maskujem sa. Stále o mne nevedia. No ako čas plynie, jelene sa postupne vracajú do lesa. Na fotenie je ešte tma a nechávam ich prechádzať bez pokusu o fotenie. V tom sa spoza mňa ozve šuchot. "To musí byť líška", prebehne mi mysľou. A tak aj bolo. O pár sekúnd už kráčala okrajom lúky a mierila priamo na mňa. Zastala až vo vzdialenosti cca 5 metrov, kedy mi zrejme chytila vietor. Na sekundu akoby zamrzla, a následne sa dala na útek. "Škoda, že nešla o hodinu neskôr a trošku nižšie", hovoril som si v duchu. 

Dlhšie sa nič nedialo. Zver čo bola pri mojom príchode na lúkach už zašla a nič nové okrem líšky sa neukázalo. Bolo ešte stále šero, keď sa z jarku ozvalo prašťanie. O pár sekúnd už kráčal hore kopcom jeleň. Keď som sa však pozrel cez hľadáčik fotoaparátu, spozornel som. Už som ho tu zopárkrát videl, no nikdy sa mi ho nepodarilo odfotiť. Bol to mladý raritný jeleň, akoby ho navrhla umelá inteligencia. Z ľavej pučnice mu vyrastala veľká výsada, akoby samostatný paroh.

Na to, že to bol 12-torák, mal ozaj tenučké parožie. V tom "svetle" sa mi podarila len táto jedna dokumentačná fotka. Prešiel po mojej pravici a zašiel do lesa, kde som ho stratil z dohľadu. 

Po pár minútach sa znova opakoval podobný scenár. Z lesa oproti vybehli jelenice. Bolo ich odhadom asi 10 kusov. Zastavili sa približne 100 metrov, medzi lesom a krovinami a následne prešli do jarku. To zrejme vyrušilo ďalšieho jeleňa. Postupoval rovnako ku mne. Jediná zmena bola, že bol o trošku silnejší.

Pri bližšom prezeraní parožia som si všimol zahnutý pravý očník. Ihneď mi v hlave vyskočila spomienka na jarné fotenie, kedy sa nám s Palim podarilo odfotiť jeleňa, s podobnou abnormalitou parožia, no trošku staršieho.

Počkal som kým raritný paroháč nasledovaný jelenicami zájdu a pobral som sa domov. 

Bol to nezvyčajné ráno, plné milých prekvapení. Okrem stretnutia s líškou a jeleňmi, prinieslo aj hrejivé spomienky na teplé májové ráno.