Pyžamkáči

Apríl sa pomaly končí a s ním aj čas na uskutočnenie plánov, ktoré som si začiatkom roka stanovil. Jedným z hlavných cieľov boli u mňa diviaky, a to konkrétne malé prasiatka. Intenzívne som sa snažil nájsť miesta, kde by sa dalo fotiť, no neúspešne. Buď vyšli neskoro, takmer už po tme, alebo na škaredom mieste. A keď už bolo aj miesto relatívne dobré, aj svetelné podmienky lepšie, chýbalo mi šťastie. Prišlo mi, akoby boli diviaky viac opatrné po intenzívnom love kvôli moru ošípaných. Niekedy som sa nemusel ani len pohnúť v maskovacom obleku a už utekali. No nevzdával som sa.

Aj cez víkend som ich mal na dosah, už už vychádzali na lesnú čistinu, keď sa starej diviačici niečo nezdalo a zatiahla do húštiny. Nový týždeň priniesol premenlivé počasie, ktoré diviakom praje. Mnohokrát práve po jarných prehánkach vyliezajú z úkrytu o čosi skôr. 

Plán bol ísť pozrieť k rieke, či rybáriky už kŕmia a následne sa presunúť k lúkam, kde sú diviaky. Po rybárikoch sa akoby zľahla zem, iba sem tam v diaľke pískol. To sa ale v tomto období stáva a tak som nevešal hlavu. Rozhodol som sa ešte prejsť po brehu, a obzrieť neďaleké brlohy. Ako som tak prechádzal cez husté porasty vŕb, zrazu som zbadal pohyb. Štyri malé prasiatka sa kŕmili s intenzívnym štuchaním do diviačice.

Diviak lesný -Sus scrofa-

Ich rytmické vlnenie mi prišlo strašne vtipné a na tvári pod kuklou sa mi vyčaril úsmev. Urobil som zopár fotiek a čakal čo sa bude diať. So zatajeným dychom som sledoval malé pásikavé prasiatka a rozmýšľal, ako odísť aby som ich nevyrušil. No diviačica moje dilemy vyriešila skôr než som čakal. Z ničoho nič sa postavila, sfučala a spolu s potomstvom sa presunula hlbšie do lesíka. Zrejme ma zacítila, ktovie. Prešiel som okolo brlohov, ktoré sú zrejme neobývané a pomaly som sa presunul k autu.

Po 10 minútach som už bol na lúkach. Zo severozápadu akurát prichádzala oblačnosť a objavili sa prvé kvapky. "Super, toto je diviačie počasie", hovoril som si v duchu. No moje nadšenie opadlo, keď som prišiel na miesto. Diviaky už boli vonku. Vtedy som si riadne ponadával, že som mal ísť rovno sem, nie sa motať okolo brlohov. Zastal som teda na okraji lúk a chvíľku som počkal kým dážď ustane. Oblačnosť pomaly ustupovala a na pár minút vykuklo aj slnko. Vtedy som na protiľahlom kopčeku zbadal siluetu diviaka. Rýchlo som vzal ďalekohľad. Bola to diviačica s prasiatkami. Rýchlo som zobral foťák, a len tak som vybehol z auta. Prešiel som popri kríkoch až pod kopček kde som ich videl. Ale nikde nič. Už som si myslel, že sa niekde utiekli, keď v tom sa cez kríky ku mne sunuli malé prasiatka. Bolo ich hádam 20 a strašne šuchotali. Pomedzi to sa ozvalo aj kvičanie starších kusov a tak som nehybne čakal. O pár sekúnd bola prvá diviačica na lúke, no medzi nami boli konáre a tak som nemohol fotiť. Postupne ale vyšla ďalej a ja už som mohol nerušene fotiť.

Diviak lesný -Sus scrofa-

Sem tam som pozrel doľava čo sa deje v diviačej škôlke a pokračoval vo fotení. Netrvalo dlho a malé pyžamkáče vyskákali z kríkov a pripojili sa k diviačici. Tie postupne nasledovali ďalšie dve diviačice, štyri lanštiaky a ďalšie a ďalšie prasiatka. Doslova diviačie eldorádo. Zrazu som nevedel čo fotiť. Pomedzi lanštiaky a dospelé diviačice sa mihali malé pásikavé prasiatka a nakomponovať niečo rozumné bolo umenie. 

Diviak lesný -Sus scrofa-

No a keď už som zaplnil celú kartu a svetla už bolo málo, dal som sa na ústup. V duchu som si odškrtol položku v pomyselnom zozname, no rozhodne to skúsim ešte raz a s dostatočným predstihom.