V mrazivej rieke

Víkend opäť priniesol mrazivé, no slnečné počasie. Ani chvíľu som neváhal a utekal som von. Tentokrát sa pridal aj Pali. Vyrazili sme k vode. Plán bol jasný. Vydra!

Na vydru v snehu a ľade už mám zálusk nejakú dobu, no stále sa mi vyhýba. Pobytových znakov vídavam mnoho, no na mnou vytipované miesta chodia iba v noci. Každé ráno si ale hovorím, že raz sa to podarí. A tak aj tentokrát, plný očakávaní som kráčal k rieke. Pali si sadol nižšie po prúde, k malej zátoke, kde často sedávajú volavky. Tie zase jemu nedajú spávať. Ja som išiel o kus vyššie. Netrvalo dlho a postavil som si malý "stan" z maskovačiek. A na zvýšenie šancí som si od Paliho požičal Soňu.

Už o pol siedmej som bol zakutraný v stane a čakal, čo sa bude diať. Bola ešte taká tma, že ani cez foťák som nič nevidel. A tak som len tak ležal a načúval zvukom. Po chvíľke pristáli kačky. Prešli okolo mňa a pokračovali hore proti prúdu, kde sa zastavili v tíšine pri kameňoch. Neustále som kontroloval trávnatý výbežok, na ktorom som vídaval stopy vydier. No keď sa do východu slnka žiadna neukázala, vedel som, že ani tentokrát tú smolu neprelomím.

Po dvoch hodinách ma svojím príletom potešila aspoň volavka. Zrejme sa prišla pozrieť, čo to tam stojí za plastovú krásku.

Vôbec som jej ale nezávidel to státie po kolená v mrazivej rieke. So sebazaprením, som ešte chvíľku vydržal, urobil zopár fotiek a videí a keď odletela, rýchlo som sa vysúkal z úkrytu na slnko. Trochu som sa ponaťahoval, rozprúdil krv v žilách. V zápätí už ku mne kráčal aj Pali. Kým som všetko zbalil, pokecali sme, čo sa nám podarilo a čo sme videli a pomaličky sme sa pobrali k autu.

Bolo to pekné mrazivé ráno, no chýbala tá čerešnička na torte v podobe vydry. Možno zas nabudúce. Počasie sa má ale poriadne pokaziť, tak ak sa voľačo podarí, zrejme už nie v snehu a ľade.