Černokňažník

Predtým ako sa rozbehne srnčia ruja som sa rozhodol, že sa povenujem ešte mojej tohtoročnej Nemesis, jeleňom v lyku. Každý rok koncom júna a začiatkom júla chodím fotiť práve ich, kvôli majestátnemu vzhľadu. V tomto období už majú parohy v podstate dorastené, no lyko im dodáva ešte väčšiu mohutnosť. No tento rok sa mi niekam stratili. Chodím často, no nie a nie sa niečo podariť. Vždy keď sa zdalo, že som ich už našiel, opäť sa presunuli inde alebo sa proste neukázali vôbec. A tak som sa vybral po dlhej dobe skúsiť šťastie len tak na slepo na ich obľúbené miesto.

Ráno pred prácou som si privstal a povedal som si, že sa pôjdem len prejsť a zistiť ako to v danej lokalite vyzerá. Často to ale robím tak, že pred východom slnka sa niekam zamaskujem a ak sa nič neukáže, s východom slnka sa prechádzam a pozorujem okolie. Na ráno hlásili celkom hustú oblačnosť a tak som si ani nerobil nádeje. Opak však bol pravdou. Oblohou na východe plávalo len zopár mrakov. Rozhodol, že si sadnem do kríkov pod starú hrušku, kde je výhľad na široké okolie. V dolinách sa prelievala hmla a z času na čas zahalila výhľad aj mne na úpätí kopca. 

Noc sa pomaly menila na deň a obloha sa farbila do oranžova.

O niekoľko minút som mal pocit, že sa niečo pohlo za horizontom. Načahoval som krk a sústredil sa na to miesto. "Nič, asi sa mi to len zdalo", pomyslel som si. Vzápätí sa ale scenár opakoval a tentokrát to bolo už jasné. Spoza horizontu sa približovali jelene. Keď sa pásli, nebolo nič vidno, no keď z času na času zdvihli hlavy a pozorovali okolie, bolo im vidno špičky parohov, ktoré som spozoroval. Bolo ešte poriadne šero a tak som sa modlil nech ešte chvíľku vydržia. Nevydržali.

Toto miesto bolo vždy známe tým, že tu zver zvykla zachádzať ozaj neskoro, niekedy aj hodinu po východe slnka. Mal som to tu vždy rád. Bývali tu najsilnejšie jelene v okolí. Tento rok je ale všetko "pokazené" a v podstate žiadneho väčšieho jeleňa som tu od zimy nevidel. Jeden "paroháč" z čriedy mi však ihneď padol do oka. Bol aj najsilnejší zo skupiny, no odlišovalo ho ešte niečo iné. Jeho tmavé, ba priam až čierne parožie. Nazval som ho "černokňažník". 

Niečo po pol piatej sa už prehupli cez horizont a pásli sa na lúke predo mnou. Bohužiaľ z môjho miesta to už nebolo na fotenie. Zábery do protisvahu nejako neobľubujem a tak som sa len kochal. Na čele čriedy sa pohyboval práve "černokňažník" a udával tempo a smer. Ostatné mladšie a slabšie jelene ho úctivo nasledovali. Boli len niekoľko metrov odo mňa a tak bolo počuť ako chrúmu trávu. Jelene pokračovali smerom k lesu a ja už som myslel, že je po fotení.  Až dokým nenatrafil na moje stopy, ako som kráčal po okraji lesa. Vtedy "černokňažník" zamrzol. Nehýbal sa len tupo pozeral do šera lesa. Aj ostatné jelene spozorneli. Vodca skupiny striedavo skláňal hlavu k zemi, po ktorej som pred pol hodinou prešiel a hneď na to dvíhal nos vysoko do vzduchu. Cítil človečinu. A nepáčilo sa mu to. Bol len 3 metre od lesa, kde zvyčajne chodia zaliehať, no akoby ho od neho delila betónová stena. Neodvážil sa ju prekročiť a akoby sa od nej odrazil a vracal sa späť k horizontu, odkiaľ prišiel. Z celou čriedou pomaličky schádzali dolu kopcom smerom ku mne. A niektorí ako keby sa nevedeli dočkať ruje. "Černokňažník" len neveriacky pozeral, čo to tí mladí robia.

O niekoľko minút ale bolo po divadle a vodca sa osamostatnil. To bola jediná moja príležitosť. Prikrčil som sa ešte viac, zaprel sa do kolien, pripravil kompozíciu a už som len čakal na správny moment, kedy sa v hľadáčiku zjaví celá postava.

Takmer sa nezmestil. Nakoniec bola aspoň jedna fotka zo série, kde nemal odrezané nohy alebo parohy. Následoval ho o niekoľko sekúnd aj druhý člen skupiny, tentokrát o pár metrov ďalej.

Počkal som kým celá črieda zájde v kľude za horizont a po hodnej chvíli, keď som už vedel, že je vzduch čistý pobral som sa aj ja. 

Síce fotky nie sú úplne podľa mojich predstáv, ale tohtoročnú Nemesis som pokoril. Neostáva nič iné len to skúsiť nabudúce znova.