Červenoočko

S kontrolami srnčích lokalít v túto dobu netreba otáľať. Často sa stane, že príde zlé počasie, povinnosti a mesiac ubehne ako voda. A potom príde človek na miesto a zostane prekvapený. U nás sa to mení nie z roka na rok, ale pomaly z mesiaca na mesiac. Bohužiaľ k horšiemu. Na dobrých miestach sa pasie dobytok, je tam zasiata kukurica alebo obilie alebo sa stavajú domy. Miest na fotenie už ozaj nezostáva veľa.

A tak na rad prišla druhá lokalita, ktorú navštevujem výhradne kvôli srncom. V minulosti bolo toto miesto oveľa bohatšie na druhy. Kvôli diaľnici sa však veľmi zmenilo a len veľmi pomaly sa z ľudských zásahov spamätáva. Do pôvodnej podoby sa už nanešťastie nedostane nikdy. Krásne močiarne biotopy boli zasypané sutinou a stavebným odpadom. Do niektorých jám bol navezený dokonca aj komunálny odpad, ktorý následne zasypali. O znečistení podzemných vôd snáď ani netreba hovoriť. Ale to je príbeh na dlhé zimné večery, ktorý sa aj napriek mojej iniciatíve nepodarilo zastaviť. A tak sa s tým človek musí len zmieriť a variť z toho čo sa dá.

Po príchode sa moje predpoklady naplnili. Už z diaľky som videl, že lúka je nepokosená. Prezieravo som si ale pribalil makro objektív presne pre tento prípad. O vodu tu nie je núdza a tak sa na okolitej vegetácii zdržiava množstvo hmyzu. Lúčne koníky, vážky a hlavne modlivky, na ktoré som si robil zálusk. Fotenie mi ale poriadne kazil vietor. V makrofotografii ide ozaj o milimetre, a keď vám vietor posúva objekt od šošovky o centimetre, odpadu je mnoho. Jedného samčeka šidielka červenookého som si ale zvečnil.

Boj s vetrom bol vopred stratený a tak som zavelil na ústup. Keďže som mal ešte dosť času, rozhodol som sa vrátiť a sadnúť na ďatelinové polia. A dobre som spravil. To si ale zaslúži samostatný príbeh.