Ľadová kráľovná

Počasie počas sviatkov nebolo diplomaticky povedané úplne ideálne. Najprv holomrazy, potom jeden-dva dni snehu, no aj to so silným vetrom. Kde sú tie časy, keď nasnežilo v novembri a sneh bol až do apríla?...Aj napriek všetkým okolnostiam som bol v teréne každý deň. Hneď ďalšie ráno po polárnej žiare som sa vybral pozrieť vysokú. Vybral som sa na jej prechod, ktorým sa vracajú z rannej paše na ležoviská v lese.

Zmrznuté pozostatky snehu prašťali pod nohami každým krokom. Išiel som teda veľkým oblúkom popod horu. Bola ešte poriadna tma a fúkal vietor. Keď som prechádzal ponad lúky, jelene už boli v pohybe. Ostal som stáť na okraji kríkov a nechal som celú čriedu prejsť. Zo 20 jeleňov postupne prechádzalo popred mňa. A ako naschvál, som si nechal ďalekohľad v druhom ruksaku. Rozmýšľal som, čo ich pohlo tak skoro. Po pár minútach, keď už boli v lese nado mnou som pokračoval na miesto, kde som sa zamaskoval. Už som ani nedúfal, že sa niečo ukáže, keďže hlavní aktéri prechádzali tentokrát veľmi skoro. No čo už s načatým dňom. Usadil som sa pod smrekmi na okraji lúky. Nemo som pozoroval okolie. Dlho sa nič nedialo. Párkrát preleteli ponad dolinu krkavce a v diaľke sa ozývalo kladivo ďatľa, hľadajúceho raňajky. 

Ticho sychravého rána prerušil až dupot ratíc. Malá črieda vysokej, vedená skúsenou jelenicou, schádzala do doliny, preskočila potok a spodkom lúky zachádzala do lesa. Bohužiaľ mimo môj zorný uhol. Myslel som si, že plynulo prejdú do lesa. Jelenica ale zastala pár metrov pred hradbou smrekov a načúvala. Akoby sa jej niečo nezdalo. Pozerala uprene pred seba až sa naraz otočila a poklusom si to namierila priamo predo mňa. Zvyšok čriedy ju poslušne nasledoval a o pár sekúnd si pochutnávali na ľadom obalených steblách tráv. V tom ľadovom kráľovstve im to svedčalo a ja som si užíval každú chvíľu v ich prítomnosti.

Jelenica na chvíľu zašla za kopec a pozerala smerom na dedinu. Nepásla sa, so vztýčenou hlavou akoby dávala pozor na svoju "družinu". Po chvíli sa opäť vrátila do stáda a pomaly sa blížila k lesu. Na okamih opäť zastala a zadívala sa do lesa, kde zachádzali jelene, ktoré som stretol ráno. 

Keď zistila, že vzduch je čistý, prešla popred mňa tak blízko, až som ju nezmestil do hľadáčika. 

Cítil som sa vtedy ako duch. So zatajeným dychom som sledoval kútikom oka ako sa presunula priamo popred mňa pod les. Nasledovala ju celá skupina. Aj mladý jelienok so zlomeným parohom.

Ten následne búchal parohami o suché konáre. Ten zvuk sa šíril celou dolinou. Vtedy som už len pozoroval. Každý pohyb by ich zradil a ja som nechcel míňať ich drahocennú energiu. 

Sedel som tam nehybne dlhé minúty. Prišlo mi to ako večnosť. Veril som, že nenaruším idylku ľadového kráľovstva. Bohužiaľ nič netrvá večne. Náhle sa zvrtol vietor a jelenica zavelila na ústup a celá skupina odbehla dole kopcom a stratila sa v kríkoch. A tak sa skončil ranný fotolov.