Štvaná zver

Často býva príbeh za vznikom fotky dôležitejší ako fotka samotná. A bohužiaľ, nie každý zážitok býva romantický. Preto aj napriek tomu, že tieto fotografie nie sú z kategórie "životných" záberov, rozhodol som sa, že ich uverejním. 

Víkend nebol úplne ideálny na fotenie. Najmä sobota. Budík som síce mal nastavený, no keď som videl ten pás zrážok, iba som sa otočil a spal ďalej. Nedeľa už na tom mala byť lepšie, no hlásili vietor. No po mesiaci sa ku mne pridal aj Pali, tak som si povedal, že aj keby bolo na nič, aspoň pokecáme. Už ostávalo len vybrať miesto. Už dlhšie som mal v pláne ísť pozrieť k vode, no predpokladal som, že po dažďoch bude rieka rozvodnená a v kombinácii s vetrom budú šance na úspech mizivé. Tak sme sa zas raz vybrali pozrieť jelene. Dúfal som, že zhodárska horúčka už opadla a v hore bude zase kľud. 

Nad hrebeňom Malej Fatry sa už brieždilo. S Veľkým Rozsutcom v pozadí sme kráčali po cestičke pomedzi lúky, až sme sa dostali na miesto na okraji smrekovej hory. S Palim sme sa rozdelili. Ja som šiel o pár metrov nižšie. Odopol som skladaciu stoličku z ruksaku, rozložil a sadol som si. S rachotom som sa ale zvalil na zem. Pali sa začal smiať. Ihneď som sa k nemu pridal. Nit, ktorým bol rám stoličky spevnený, sa odtrhol. "Nie úplne ideálny štart dňa," pomyslel som si. Nejako som stoličku provizórne poskladal a zamaskoval sa.

Vietor nakoniec vôbec nefúkal. Pomaly sa rozvidnievalo a vtáky štebotali o sto šesť. V lese oproti som začul pohyb. "Priprav sa, niečo pôjde," pošepkal som Palimu. O pár minút sa na spodku lúky objavili jelenice. Nasledovali ich aj mladé jelene. Jeden mimoriadne zaujímavý. Jeho prvé parožie bolo zakončené vidlou. O pár rokov môže z neho byť slušný kus. Postupne ich vyšlo na lúku hádam zo 20. Rozptýlili sa po celej lúke a zapásli sa. V takýchto prípadoch je s fotením problém. Zábery sa často nedajú dobre nakomponovať. Raz je odrezaná hlava, inokedy nohy, či telo. A tak som si skúšal robiť aspoň videá. Mám veľmi rád tie momenty, keď sa predo mnou zver predvádza, tak akoby som tam ani nebol. Šťuchance, kopance, či hryzenie dominantných jedincov, či potýčka mladých špicerov. Do toho vtáčí spev, no idylka. Bohužiaľ, nič netrvá večne. Z ničoho nič, jedna z jeleníc na ľavom okraji stáda zdvihla hlavu. Nervózne pozerala, akoby cítila nebezpečenstvo. O pár sekúnd už utekala celá črieda do úkrytu v lese. V tom sa zrazu spoza kopčeka rezkým krokom uberal pán v zelenom. Ani sa len poriadne nezastavil. Iba ďalekohľadom prezrel lúky a zišiel dole. Myslím, že ani len netušil, že vyplašil pokojne pasúce sa stádo vysokej. Pali hromžil. Predsa len nie je tak často v terénu a tak ho mrzí každá zmarená príležitosť. Chvíľu sme ešte posedeli. Nič sa však nedialo a tak sme to zabalili. Pali ešte chcel pozrieť nejaké lepšie miesto na sedenie do budúcna a tak sme prešli pomedzi stromy kúsok nižšie. V tom sa z lesa pod nami zrazu vyrútili jelene. Totálne zadýchané, fučali ako parné lokomotívy.

Vystresované, len prebehli okolo nás, ani sa nepristavili. A to všetko len kvôli nezmyselnej ľudskej túžbe po parohoch.

Po hubárčení je zber parohov druhý národný šport. Bohužiaľ sa ale niektorí ľudia neštítia zver hnať krížom krážom cez lesy a rušiť ju na ležoviskách, kde by si po zime rada oddýchla. Už by sme sa hádam mohli ako spoločnosť niekam posunúť a nelipnúť len na materiálnych hodnotách, ktorými sa môžeme večer v krčme pochváliť. Nepredbiehať sa v tom kto aký obrovský paroh zo "stotoráka" našiel, kto akú veľkú rybu ulovil. Bohužiaľ to pre mnohých predstavuje aj formu zárobku a tak sa tohto neduhu len ta ľahko nezbavíme. 

A tak len myšlienka na záver. Mnoho vecí sa dá robiť mnohými spôsobmi. A aj parohy sa dajú nájsť pri prechádzke lesom, bez prenasledovania a stresovania zvierat. Pamätajte však na to, že líškam, či veveričkám sa parohy zídu viac, ako chamtivým ľudom na povalách.