Ako strela

"Kam sa vyberiem ráno?", pýtal som sa sám seba v piatok podvečer. V tomto období je toho toľko, že človek nevie na čo sa má sústrediť. Jeleňom rastie nové parožie. Niektoré už majú ozaj dobré základy. V podhorí aktívne prebieha medvedia ruja. Malé diviaky a líšky začínajú objavovať svet. A takto by som mohol pokračovať. Ani keby sa človek rozkrájal, tak sa to nedá všetko stihnúť. A tak som si povedal, že sa budem sústrediť len na pár vecí, nech mi opäť všetko neutečie pomedzi prsty. A tak som sa vybral na medvede.

Keď som vyšiel z domu, obloha bola aj napriek priaznivej predpovedi zatiahnutá. Nebolo vidno ani jednu hviezdu. Dúfal som však, že kým prídem na miesto a rozvidnie sa, oblaky sa rozplynú. Nerozplynuli sa. Obloha bola pochmúrna aj keď som vystupoval z auta. Iba na západe cez malú škulinku svietil zapadajúci krvavo červený mesiac. Hneď som si spomenul na veľkonočný piatok, keď sa odohralo podobné divadlo. Vtedy som tu pozoroval vlkov. Nabudený krásnou spomienkou som kráčal pod les na zvierací prechod. Trošku som pridal do kroku. Aj napriek mrakom už bolo pomerne dosť svetla. 

O pár minút už som sedel zamaskovaný pod smrekom. Na okolitých lúkach sa pásli stáda vysokej. Vládol tu priam panenský pokoj. V diaľke sa ozývala kukučka. Tento rok prišli neskôr ako minulé roky. Svetlo kvôli oblakom pribúdalo pomaly. A tak som mohol zabudnúť na fotenie zajaca poskakujúceho okolo mňa. A on akoby to vedel a zámerne provokoval, keď okolo mňa už robil druhé kolečko. Iba som sa pousmial a sledoval okolie. 

Jelenice sa postupne presúvali z lúk cez jarok a ja som čakal kedy prejdú okolo mňa. Vtom sa zrazu ozval z dolinky rachot. S békaním odtiaľ vyštartoval srnec. Tak rýchlo som srnca už dávno nevidel utekať. Jelenice sa rozpŕchli na druhú stranu. "Žeby predsa len išli vlci?", pomyslel som si. Srdce mi búchalo ako o život. Čakal som čo sa bude diať. Zrazu z opačnej strany vybehli dve srny. Nie už tak rýchlo ako srnec. Zastali na vrchu kopčeka a pozerali dolu kopcom. Vedel som, že ešte niečo pôjde. Zrazu sa spoza horizontu vynorila čierna guľa. Medveď! Bol to "šprintér". Už som ho tu videl zo 3-krát a vždy bežal. Ani raz nešiel pomaly, krokom. Keď som ho tu pozoroval prvýkrát, akoby sa snažil uloviť jednu z jeleníc, ktoré sa pásli pod ním. A poriadne ich ponaháňal. Vtedy som si uvedomil, akú obrovskú rýchlosť dokážu medvede vyvinúť a to ich vtedy hnal hore celkom strmým kopcom. Ani tentokrát svoj zvyk nezmenil. Len preletel okolo mňa ako strela a stratil sa v lese.

Keď sa vyplašené jelenice upokojili, vrátili sa na svoje chodníčky. Bohužiaľ si vybrali vzdialenejší z nich a tak som ich len pozoroval ako zachádzajú do lesa. 

Vtedy som sa už upokojil aj ja. Tieto strety so "šprintérom" sú vždy plné adrenalínu. Aj napriek tomu, že to nie je nejaký obrovský medveď, jeho rýchlosť a nepredvídateľnosť robia z ranného fotenia silný zážitok.

#jarvlese #wildlifephotography #slovenskapriroda #medved #les #naturelovers #fotografovanie #wildlife #slovakia #naturephotography #ranovprirode #priroda #zivotvlese #slovaknature #wildnaturesk