Bojový postoj

Tento rok je akýsi zvláštny. Dosiahnuť ciele mi trvá strašne dlho. K niektorým sa mi ani poriadne nepodarilo "priblížiť". Každý plán musím opakovať niekoľkokrát, aby som sa dostal k nejakému výsledku. Nebolo tomu ináč ani s modlivkami. Keď po minulý rok som o ne takmer "zakopával" pri každej návšteve lokality hneď niekoľkokrát, tento rok akoby zmizli. Alebo si musím zadovážiť poriadne okuliare :). Dohľadať nejakú a odfotiť sa mi podarilo asi až na štvrtýkrát.

Poobedie veru ale nezačalo úplne najlepšie. Z výťahu som sa musel ešte vrátiť po fotopascu, ktorú som chcel dať k vode. "Kto nemá v hlave, má v nohách", ako sa hovorí. No to nebolo všetko. Predošlý deň som si umýval a voskoval topánky a vložky do nich som nechal samozrejme vyložené doma. A tak som po príchode na miesto len krútil hlavou. Vždy sa ale treba vynájsť. Vybral som vložky z tenisiek a už som kráčal k vode. Tu všetko dopadlo podľa predstáv. Fotopascu som osadil a cestou som si ešte pripravil jedno miesto na fotenie, s čím som ani nerátal. Tým som sa trošku zdržal ale s takýmito "prestojmi" sa musí v časovom harmonograme rátať.

Autom som prešiel pár kilometrov na druhú lokalitu, kde som už bol zo trikrát na modlivky. Už po ceste som si hovoril, že ak teda nijakú opäť nenájdem, tak si skúsim sadnúť aspoň na neďaleké lúky a možno sa pritrafí dáky srnček. Prišla však ďalšia "rana". Krásna svieža ďatelina, ktorá tu ešte pred pár dňami bola, bola už len minulosťou. Lúku museli len nedávno pokosiť. A tak som s reálnou šancou na peknú fotku srnca úplne zabudol. 

Pot zo mňa tiekol doslova cícerkom. Po pár minútach presunu cez otvorené priestranstvo som bol kompletne mokrý. Akoby som vyšiel z bazéna. Z nohy na nohu som postupoval po cestičke a prezeral si traviny pri mojich nohách. Po pol kilometri stále nič. Na steblách tráv som zbadal snáď všetku "háveď". Od rôznych kobyliek, cez pavúky až po všetky možné vážky. No po modlivkách, akoby sa zľahla zem. Pomaly som sa blížil k miestu, kde som ich vídaval najčastejšie. Len s malou dušičkou a rýchlosťou slimáka som prezeral každé steblo, každý rákos, každý kvet. Veľa ozaj nechýbalo a už by som sa otočil a sklamaný by som kráčal späť k autu. No našťastie jedna "hriešnica" sa na mňa usmievala. Zamýšľal sa už niekto, čo také hrozné museli tieto tvorčeky porobiť, keď sa celý život tak úpenlivo modlia za odpustenie? :) No možno sa modlia za lepšie zajtrajšky. Ktovie. No tentokrát si akurát tak vymodlila zopár fotiek a videí.

Fotenie som si poriadne užíval. Pri pohľade na jej pózy som sa vrátil v čase, keď som sa ako teenager aktívne venoval karate. Jej bojové postoje ozaj stáli za to a živo mi pripomínali spomienky zo zápasov na tatami.

Na záver som sa trošku pohral s odleskami objektívu v protisvetle.

V prírode to tak chodí. Niekedy sa dlhé dni nič nedeje, inokedy sa človek nevie kam skôr pozrieť. Tentokrát mi bolo dopriate. Netreba sa vzdávať a vešať hlavu. Cieľavedomosť je dôležitá nie len pri fotení, ale aj živote ako takom. A aj pri takom karate :).

Ak by som mal spočítať úspešnosť výjazdov, neviem či sa dostanem k 10%. No našťastie príroda a môj vzťah k nej nie je len o fotení. Je to hlavne o tom, byť tam. Sedieť a pozorovať. Užívať si tie chvíle, keď môžem nazrieť za oponu kolobehu života.