Bubeník

Jeseň je plná farieb, ako žiadne iné ročné obdobie. Väčšinou sa snažím zachytiť krajinu ako celok, kde všetky odtiene oranžovej, žltej, červenej a hnedej vytvárajú dokonalý obraz o zmene akou naše lesy prechádzajú. A tak často ostáva teleobjektív v ruksaku. Vždy ho však so sebou nosím. Človek nikdy nevie, kedy sa bude hodiť. 

Po tých rokov, čo behám po prírode, som si už akosi zvykol na štandardný náklad na chrbte. Tvorí ho foťák s teleobjektívom, telekonvertor s batériou, základné maskovanie, niečo pod zadok a statív. Bez toho sa z domu ani nepohnem. A podľa toho kam idem, sa k tomuto základu pridáva širokoúhly objektív na krajinu a väčšie celky a makroobjektív na hmyz, ale aj portréty. K tomu nejaká voda, keď je chladnejšie čaj a niečo pod zub. No pokiaľ mám v pláne fotiť krajinu, teleobjektív je len "užitočná" záťaž, aby ma v silnejšom vetre neodfúklo. V prírode sa ale neustále čosi deje. A niekedy sa oplatí nosiť aj zopár kíl skla navyše.

Po rannom fotení jesennej krajiny, keď už slnko bolo vysoko, sme sa s Bajkou vracali k autu. Pofukoval slabý vetrík a medzi konármi stromov poletovali sýkorky. Ranný chlad vystriedalo príjemné teplo. Ako sme tak kráčali dolu chodníkom, začul som v diaľke klepkanie. To si ďateľ hľadal raňajky. Predpokladal som ale, že odletí, keď sa priblížime bližšie. Opak bol však pravdou. Keď sme sa dostali na "dostrel", rýchlo som zhodil ruksak a vybral teleobjektív. Ani som nenasadzoval slnečnú clonu. Šetril som každú sekundu, lebo ďatlík mohol každú chvíľu odletieť. Napokon sme mu asi až tak neprekážali a mne sa podarilo zopár fotiek a dokonca aj dokumentačné video.

A to bola odmena za to, že sme sa držali v úzadí a zbytočne som sa nehnal za detailnými fotkami. V tom jesennom prostredí krásne vynikol aj takto.