Cesta je cieľ

Začiatok nového roka vystihuje jedno slovo. Katastrofa. Odkedy zmizol sneh som si myslel, že všetko pôjde ako po masle. V pláne boli srnce v lyku, jelene a sovy. No ako to tak býva, nejde všetko podľa predstáv. Srncom som venoval ozaj poriadne veľa času, prešiel som svoje miesta a výsledok bol žalostný. Za 15 vychádzok do 4 lokalít som videl dokopy 3 srncov. Najviac ma však mrzí, že na mojom "srnčom mieste" kde som chodil zo 5 rokov vyrástol posed. Odvtedy zmizli srnce a nič po svetle nevyjde z kríkov. No ani inde to nie je o nič lepšie. A tak som si povedal, že sa aspoň o to viac môžem venovať sovám. Začalo to celkom nádejne, keď na jednej lokalite som mal vedľa seba hned 3 druhy v priebehu pár dní. Kuvičok, sova lesná a myšiarka močiarna. Okrem nich viem o ďalších 3 pároch sovy lesnej. Zatiaľ sa však stále skrývajú vysoko v korunách borovíc. Zameral som sa teda na kuvička. Z prvej lokality zmizol bez stopy. Zrejme vtedy len prelietal. Postupne som navštívil ďalších 5 mieste kde som v minulosti kuvičky fotil. Výsledok - 0 kuvičkov. Na 4 z 5 miest prebieha aktívna ťažba dreva. Chránené vtáčie územia, národný park....je to jedno, všade hukot ťažkých mechanizmov, rev motorových píl, rozjazdené cesty plné blata a naukladané kmene stromov na skládkach. Aký živočích by tu dobrovoľne ostal? Ak by aj ostal, tak len na chvíľu. Ja som mal to šťastie a jednu takú som vystihol.

Bol 3. marec, svetový deň divokej prírody. A ja som sa vybral do Malej Fatry. Nemal som ani v pláne niečo fotiť. Len som chcel byť kdesi v akej takej divočine. Štveral som sa po cestičke do strmého svahu. Bolo príjemne teplo. Ani neviem ako a zrazu som bol v 900m n.m. Slnko sa pomaly skláňalo nad horizont a vyššie sa už neoplatilo ísť. Na chvíľu som si sadol a oprel sa o strmý svah. Vtom som začul v diaľke kuvička. Tak som len našpúlil pery a zo srandy zapískal. O pár minút bol pri mne. 

Dokonca 2 naraz. Bol som nesmierne rád. No svetla ubúdalo a tak sa podarili len dokumentačné zábery. Bol som pevne rozhodnutý, že sa sem vrátim a skúsim to lepšie.

Tak aj bolo. O pár dní som sa znova driapal do kopca. Išiel som o čosi skôr, nech sa dostanem na miesta, kde ešte svieti slnko. Už z diaľky som ale počul motorové píly a traktor. V duchu som si hovoril, že tu predsa nebudú až do pol šiestej. Kým som vyšiel hore, hluk utíchol. Široko ďaleko však nebolo počuť nič. Žiaden drozd nespieval, ani ďateľ nebubnoval do stromov. Ostalo tu hrobové ticho.

A tak som sa poriadne sklamaný vracal domov po tme. Na lúkach pod lesom som ešte na chvíľu zastal a pozeral cez termovíziu, či tam niečo nechodí. Bolo zhruba pol 7 a zver akurát vychádzala z lesa. "To veru na fotenie nie je," pomyslel som si, keď som odomykal auto. Cestou domov som rozmýšľal čo ďalej. Či to má zmysel vôbec ťahať ten foťák na chrbte, keď za mesiac sa podarí jedna náhodná fotka. Rýchlo som ale tieto temné myšlienky hodil za seba. Veď to predsa nie je len o fotkách a lajkoch. Je to o tom byť tam a aj keď sa nepodarí super záber, stále sú to spomienky, ktoré vám nikto nezoberie.

#divokapriroda #fotografiaprirody #slovenskapriroda #malafatra #sovy #kuvicok #wildlifephotography #naturephotography #ochranaprirody #les #hory