Divočinou Nízkych Tatier

Predĺžený víkend sme strávili s Bajkou na mojom milovanom Liptove. Už sú to takmer 4 roky, čo som toto čarovné miesto opustil a vrátil sa na rodnú hrudu. Spomienky na krásne miesta a zážitky mi však ostali v pamäti dodnes. A tak nejako sa mi po nich zacnelo, až som si povedal, že niečo z toho ukážem aj Bajke.

Hneď prvý deň sme vyrazili do Nízkych Tatier. Cieľ boli kamzíky a svište, no najmä divočina. Začínali sme na okraji rúbaniska, lemovaného hustým malinčím. V nižších partiách boli čučoriedky už poriadne tmavé, no ešte im zopár dni chýbalo. Bajke to však neprekážalo a s chuťou hltala aj kyslejšie kúsky. Úzkym chodníčkom sme postupovali pomaly nahor. Čím vyššie sme boli, tým krajšie výhľady. S nadmorskou výškou ale intenzita tmavej farby čučoriedok mizla a nahrádzala ju zelená. Po zhruba štyridsiatich minútach sme sa dostali na vrchol malého bočného hrebienka odkiaľ bolo vidno na obe doliny. Po rečiach o premnožených medveďoch som čakal, že každú chvíľu nejakého zazriem. Ich prítomnosť však prezrádzal len trus na chodníčku. Ako sme neskôr zistili, tá jedna čierna kôpka bola v podstate jediná indícia za približne 10 kilometrov, ktoré sme v ten deň prešli. Zvláštne. Pomaly sme postupovali ďalej a ja som nazeral do každej dolinky, do každého kútu kosodreviny s nádejou, že nejaké zviera aspoň na diaľku zazriem. Pri tom som si nevšimol nasrdenú vretenicu, ktorá ma so syčaním obišla, keď som sa vracal z malej výhliadky. Postupne sme opustili pásmo kosodreviny a prechádzali sme horskými lúkami. Spoločnosť nám robila labťuška hôrna, spievajúca na solitérnom smreku, so zvyškami snehu v pozadí, ktorý tu aj napriek horúčavám aj v júli ešte na diaľku svietil. To som si nemohol nechať ujsť a tak som už vytiahol techniku.

Horské stráne boli doslova posiate odkvitnutými poniklecmi. To musela byť paráda pred pár týždňami.

Po chvíľke už v diaľke vidím prvé štvornohé zviera. Skupinka troch kamzíkov prechádzala okolo snehového poľa.

Netrvalo dlho a dostali sme sa na vrchol bočného hrebeňa. Nápory silného vetra, pred ktorými sme boli doteraz ukrytý, nás hádzali zo strany na stranu. Oblohu zatienila nízka oblačnosť a pocitovo sa poriadne ochladilo. Bajka už na seba navliekala vrstvy oblečenia, a ja som ešte v krátkom tričku postupoval v ústrety kamzíkovi, ktorého som videl v diaľke pred sebou. No v jednom bode, mi už bola poriadna zima. Ukryl som sa v závetrí a obliekol som sa aj ja. Ponad hlavu sa nám vtedy mihli tmavé tiene. Párik orlov skalných sa vznášal na vzdušných prúdoch.

Kým som sa zahrial, už som mal spoločnosť. Rohatý kamarát bol veľmi zvedavý a prišiel sa na mňa pozrieť ozaj z blízka. No už z diaľky som videl, že je jedinečný.

Vietor silnel a tak sme plán so svišťami zavrhli. Bajka si obliekla aj posledné vrstvy oblečenia čo ešte mala a skrytí pred vetrom sme si otvorili vrcholové pivo.

Postupne sa pri nás vystriedalo niekoľko "čertíkov".

O čosi neskôr sa zmenil smer vetra a tak sme sa museli presunúť o pár metrov ďalej. Našťastie aj tu sa páslo zopár kamzíkov, ktorí chodili tam a späť.

Do západu slnka ostávala ešte zhruba hodina, keď sme sa rozhodovali, či ostať alebo ísť. Zobral som vtedy ešte do rúk "širokáč" na krajinu. Víchrica na otvorenom priestranstve ale znemožňovala akékoľvek kreatívne nápady a bol som rád aspoň za niečo použiteľné.

Po pár minútach mimo závetria som s pohľadom na mračná na západe Bajke povedal, že to balíme a ideme dole. Pomaly sme sa začali baliť. Ešte sme sa pokochali poslednou skupinkou kamzíkov. 

Hodili sme ruksaky na chrbáty a už sme išli vykročiť dole. "Nie je ti zima?", spýtal som sa Bajky. "Nie, nie, vpohode, ešte vydržím, môžme ostať keď chceš", odvetila. "Idem sa ešte pre istotu pozrieť na tú oblačnosť", povedal som jej a už som kráčal proti vetru. Na západe nad Malou Fatrou bola maličká medzera v mrakoch a tak som si povedal, že to predsa len skúsim. No bol to boj.

Vydržali sme možno ešte 15 minút a keď sa stratilo aj to posledné svetlo, zavelili sme na ústup.

Cestou dole sa už nič zaujímavé neudialo. Poobedie v divočine Nízkych Tatier sme si parádne užili aj napriek víchrici a chladu na hrebeni. To k tomu ale patrí a na zážitkoch z toho dňa to ani o máčny mak neuberá.