Duch riek

Po mesiaci, kedy som sa venoval takmer výhradne farebnej krajine a sovám som konečne opäť vyrazil na svoje obľúbené miesta s teleobjektívom. Jedno poobedie po práci som sa išiel len prevetrať. Vyčistiť si hlavu od zhonu v práci. Nemal som žiadne ciele, len sa trošku prejsť na čerstvom vzduchu. A keďže po práci mi ostáva len pár minút svetla, okruh možností sa výrazne zúžil. Zvolil som prechádzku pri vode. A na počudovanie to nedopadlo úplne márne.

Pestrofarebné lístie už dávno opadlo a všetko v prírode vyzerá tak trošku spustnuto. Uschnutá tráva a holé konáre stromov, okolo ktorých prechádzam a sú predzvesťou prichádzajúcej zimy. Pomalými krokmi sa blížim k brehu. Aj napriek všetkej opatrnosti ma zbadala volavka a ihneď sa vzniesla k oblohe. Nasledovalo ju zopár kačíc a ja už som si v duchu hovoril, že to je koniec. Pokračoval som ďalej. Breh pretínalo niekoľko doslova vydupaných chodníkov, ktoré viedli k vode. To si miestne bobry robia zásoby na zimu. Postupne som prešiel ich teritórium. Vtedy ma zaujala rozčerená hladina vody. Prikrčil som sa k zemi a podišiel zopár krokov, aby som sa dostal bližšie. Mohli to byť len ryby, ktoré často pri okraji brehu oddychujú. No keď som zbadal hnedý chrbát a začul fučanie, vedel som, že sú to vydry. Jedna dospelá a zrejme dve mláďatá. Boli zvedavé a postupne sa priblížili, aj napriek tomu, že som vôbec nebol maskovaný. 

Poobzerali si ma a o pár sekúnd boli fuč. Aj napriek tomu, že som tu počkal do zotmenia, už sa neukázali. Veľmi som sa však potešil, že som ich tu opäť po dlhšej dobe videl. Hneď som vedel, kam budú smerovať moje kroky aj najbližšie dni.

O 2 dni som bol späť. Tentokrát som však už mal plán. Bol víkend a tak som mohol prísť o čosi skôr. Všetko išlo podľa plánu. Jedine slnko nespolupracovalo a skrylo sa za oblaky. Sadol som si na breh v miestach, kde som pozoroval vydry naposledy. Zamaskoval som sa ako to len šlo a čakal. Po pol hodine sa mladá vydra objavila na brehu s veľkou rybou. Bolo to však poriadne ďaleko a tak som si užíval pohľad len cez digitálny zoom na displeji fotoaparátu. Poriadne dlho sa tam so svojím úlovkom naťahovala. Keď sa zrazu predo mnou rozčerila voda. Úplne ako pred pár dňami. Takmer som ani nedýchal. Len som sa rýchlo snažil zaostriť na mihajúce sa chrbty vydier. Tí čo fotia, si asi zhruba vedia predstaviť, ako funguje ostrenie na pokojnej hladine vody, bez žiadneho kontrastu, kde sa nepredvídateľne vynára a ponára hlava vydry. Aj moderná technika má čo robiť. Našťastie si ma vydra opäť prišla pozrieť zbližšia a na chvíľku aj zastala.

Toto však netrvalo dlho a opäť sa potopila a zmizla v tmavej vode. Neskôr sa pridala aj s potomkom k hostine na druhej strane, kde boli až do zotmenia. 

Miesto som neskôr navštívil ešte zopárkrát, no žiaľ už bez úspechu. Zrejme sa títo riečny vlci presunuli na iné miesto. Ktovie, možno keď napadne sneh, znova objavím ich stopy.