Ešte má čas

Jelenia ruja je pre mňa doslova sviatok. Celý rok sa na ňu teším. Ani tento nebol výnimkou. Množstvo plánov však prekazilo počasie, ktoré veru tento rok vôbec ruji nepraje. Teplý začiatok striedal vietor a dážď. Jelene sa niektoré dni ozývali len po tme a zalezené v nedostupných úkrytoch. No bola by to obrovská smola, keby sa zopár fotiek nepodarilo. A tak postupne pridám zopár.

Bol piatok a ja som sa nevedel dočkať, kedy skončím v práci. Hneď ako som bol voľný, zbalil som techniku a vybral som sa do terénu. Bolo pod mrakom, no vôbec mi to nevadilo. Vybral som sa na miesto, kde som ešte nebol a tak som veľké nádeje nemal. Hneď po príchode na miesto som ale pookrial. Spodnú časť lúky pokrýval doslova koberec jesienok. Ja som však musel prejsť ďalej. Opatrne som obišiel poslov jesene okrajom a blížil som sa k pásu kríkov, kde som si chcel sadnúť.

Výhľad nebol vôbec ideálny. Nad kríkmi sa týčil kopec, cez ktorý som ďaleko nevidel. Napokon sa mi podarilo nájsť ako také miesto s výhľadom po bokoch kopca. Vietor fúkal správnym smerom a tak už ostávalo len čakať. Po pár minútach som na oblohe zbadal letieť vtáky. Myslel som si, že sú to volavky. Zobral som do rúk ďalekohľad a takmer som si oči vyočil. Z volaviek sa vykľuli dva bociany. Ale nie len tie obyčajné. Boli to bociany čierne. Kým som však vymenil ďalekohľad za fotoaparát, preleteli ponad mňa a už som ich nevidel. Veľmi som sa ale potešil tomuto pozorovaniu vzácnych operencov. 

Svetla pomaly ubúdalo a ja som nedočkavo kontroloval obe strany kopca. Vtedy sa na jednej strane objavil mladý jeleň. Bol však ďaleko a po chvíľke sa stratil za terénnou vlnou kopca. O pár minút ho nasledoval ďalší, o kus väčší. Scenár bol však rovnaký. Pasúc sa prešiel za horizont a bolo po nádejách. Uši som mal nastražené a čakal som, či sa niekde náhodou neozve ručanie. Vtedy som periférne zbadal pohyb na opačnej strane. Dva mladé špiceri kráčali z borovicového lesa. Pomaly som otáčal fotoaparát takmer o 180° aby si ma nevšimli. Bol som dobre zamaskovaný a tak pokojne prešli za svojimi parťákmi za kopec.

Do zotmenia sa už nič neukázalo. No ja som aj tak odchádzal spokojný. Prvé fotenie a hneď úspešné, aj napriek tomu, že tomuto jelienkovi ešte pár rokov potrvá, kým sa zapojí do bojov o jelenice.

Domov som sa teda vracal s dobrým pocitom a bol som zvedavý, čo prinesú ďalšie dni.