Fatranské ráno

Za posledný mesiac sa mi podarilo vybehnúť do terénu len párkrát. So spracovaním fotiek je to ešte horšie. No bola by škoda, keby ostali uložené len na disku.

Po týždni ležania so zapáleným hrdlom a dutinami sme sa s Bajkou vybrali na hory. Jeseň v plnom prúde a ja som dúfal, že tam niekde ešte bude zabudnutý rujný jeleň, alebo medveď na posledných čučoriedkových hodoch. Cestou sme stretli len zopár jeleníc. No bez jelenieho doprovodu. Cez silný vietor nebolo ani počuť, ak by sa nejaký paroháč ozval. Napokon sme si konečne našli závetrie a najedli sa.

Keď Bajka nalievala čaj, spozornel som. Vo chvíľkach, keď vietor fúkal slabšie som začul niečo zvláštne. Respektíve nie tak zvláštne, ako nečakané pre toto pohorie. Ten zvuk akoby ma preniesol v čase a priestore, pár rokov dozadu a pár desiatok kilometrov na východ. Bolo to bublanie tetrova hoľniaka. Spočiatku som si myslel, že sa mi to len zdá. No vždy, keď na pár sekúnd vietor ustal, počul som ich tam. Minimálne dva kohútiky tam niekde hore tokali. V spleti kosodreviny a čučoriedkových kríkov sa mi ich ale nepodarilo presne lokalizovať. Veľmi som sa tomuto pozorovaniu potešil, lebo u nás v Malej Fatre ich ozaj mnoho nie je.

Dojedli sme a dopili a pomaly sme pokračovali ďalej. Celý čas sa okolo nás premávali krkavce. Bližšie sa ale neodvážili, tak som si ich odfotil aspoň takto s jesennou krajinou v pozadí.

Kráčali sme úzkym chodníkom lemovaným kosodrevinou, keď som začul svišťanie krídel. Ihneď som sa pozrel na oblohu a neveril som vlastným očiam. Hoľniak prudko klesal ponad nás s dobiedzajúcim krkavcom za chvostom.

Bola to sekunda a hoľniak sa stratil za horizontom.

Ani sa mi nechcelo veriť, čo sa práve stalo. Taký zážitok som ozaj u nás "doma" nečakal.

Potešení zistením, že tu ešte zopár kohútikov žije sme pokračovali nahor. Vietor neutíchal, ba priam každým metrom akoby silnel. V zákryte kosodreviny to bolo fajn. Akonáhle sme však vystrčili nos mimo nej, išlo nás odfúknuť. Bajku som nechal kúsok za sebou. Na hrebeni dosahoval vietor najväčšiu rýchlosť a tak som hľadal nejaké útočisko. Bol tam len jeden malý kríček kosodreviny za ktorý som sa schoval. Aj napriek jeho "veľkosti" bol ten rozdiel v pocitovej teplote a vetre obrovský. No a kým som tak čakal na Bajku, zrazu sa zdvihla oblačnosť a začala sa prelievať cez hlavný hrebeň. A tak som spoza malého kríčka kosodreviny skúšal dlhočasovky. Väčšinou boli roztrasené poryvmi vetra, no pri posledných pokusoch som statív zaťažil batohom a nohy obložil všetkými kameňmi z okolia.

A tak sa mi zase raz potvrdilo, že tie najzaujímavejšie fotky vznikajú v tých najextrémnejších podmienkach. No a keď už som mal nafotené a natočené, a pohľad na uzimenú Bajku mi trhal srdce, utekali sme dole z hrebeňa.

Cestou sa nám ešte ukázal majestátny Rozsutec.

Chodníky sa pomaly plnili ľuďmi a tak nastal ten správny čas na ústup. Neskôr sme sa ešte naobedovali na salaši a deň zakončili parádnou hubačkou v Zázrivských lesoch.