Fúzatý

Letné víkendy nie sú na fotenie priam ideálne. Je horúco, všade je veľa ľudí a zver je často zašitá v húštinách a vychádza až neskoro. Preto práve tento čas využívam na výlety a prechádzky s Bajkou. A keďže som si pred pár dňami zadovážil makro predsádku, bol by hriech ju nezobrať so sebou.

Vybrali sme sa do doliny v Malej Fatre. Je to nenáročná prechádzka okolo potoka popod skalnaté bralá, lemované lesmi. V týchto miestach som s fotením začínal. Zažil som tu jednu z prvých, ak nie úplne prvú jeleniu ruju. Ak sa nemýlim bolo to v roku 2011. Odvtedy sa mnohé zmenilo. Najmä stromov ubudlo. No aj napriek tomu, to tu má stále svoje čaro a človek si tu vie nájsť pekné miesta.

Hneď ako sme vystúpili z auta, "zapichol" som oči do kvetov a tráv na okrajoch cesty a hľadal som akýkoľvek hmyz. Bolo treba predsa otestovať novú zostavu. Sem tam sa mi aj podarilo niečo zbadať, no na fotenie to nebolo. Buď bola tma alebo sa "hmyzák" príliš rýchlo hýbal. Stále som sa však pokúšal niečo cvaknúť, aj keď neúspešne. Celý čas som Bajke hovoril, o veľkých chrobákoch, ktoré by bola pecka odfotiť. Také tie s veľkým nosom. Vždy som ich tu vídal desiatky. Teraz? Nič. No dával som to za vinu horúcemu počasiu, dennej dobe, v ktorej sme sa tam nachádzali a samozrejme vyrúbaným lesom. 

Hovoril som jej, že veľmi rád by som si odfotil fúzača alpského. Krásneho modrého chrobáka s dlhými tykadlami. V mojom živote som ho videl len raz na vlastné oči, a to o pár dolín vedľa, keď som bol ešte decko. Aj Pali mi rozprával, že ho raz videl na Súľovských skalách. No tu v smrekových lesoch, kde sme sa nachádzali, sa až tak často nevyskytuje.

Pomaly sme sa blížili do finále našej prechádzky, keď zrazu na krátkom úseku Bajka na listoch lopúcha zbadala hneď niekoľko tých "nosáľov". No dalo mi to poriadne zabrať, kým sa čosi podarilo. Vždy som žil v predstave, že tieto chrobáky sa hýbu veľmi pomaly. Je pravda, že to nie sú žiadni šprintéri, no pri makrofotkách ide ozaj o desatiny milimetrov. A tak každý pohyb pri sérii fotiek znamená neúspech. Zopár ich však celkom obstojne vyšlo, vzhľadom na bojové podmienky. 

Po dlhých minútach sme pokračovali ďalej, až na čistinu v lese. Tu si prišla pre zmenu na chuť Bajka. Nadšená behala po lúke a zbierala bylinky. Keď už všetko zožala pobrali sme sa naspäť k autu. 

Cestou som sa ešte pokúšal o nejaké fotky, no slnko už bolo poriadne nízko a v doline bol tieň. Užíval som si ale ten pokoj a chlad v doline, až sme sa dostali napokon k autu. Stačilo preskočiť závoru a bol by koniec krásnej prechádzky. To by však Bajka nemohla zrazu zastať so slovami: "Láska, ty ma budeš strašne milovať." Vtedy som vedel, že niečo objavila. No ani vo sne by ma nenapadlo, že sa mi splní sen, o ktorom som len pred pár minútami hovoril. Keď som ho tam zbadal, takmer mi vypadli oči. 

Slnko na kraji doliny akurát zapadalo a nasvecovalo fúzača lepšie ako v štúdiu. A keď sa mi podarila fotka celého chrobáka aj s tykadlami, povedal som si, že by to chcelo aj poriadny detail jeho hlavy s hryzadlami.

Keď som mal už odfotené čo som chcel, odniesol som ho z okraja cesty o pár metrov ďalej k starému pňu. A tak sa z krásnej prechádzky stala dokonalá. Odkaz pre Bajku: "ĎAKUJEM ZA SPLNENÝ SEN!"

Dúfam, že aj napriek nepriaznivým stavom tohto krásneho chrobáka, sa ešte niekedy stretneme, keď budem mať so sebou minimálne takúto makro výbavu. A dúfam, že bude so mnou Bajka, lebo bez nej by som okolo neho prešiel bez povšimnutia.