Hrdzavá kráska

Každý rok sa teším na zimu. Keď mi mráz vyštípe líca a ja sa budem brodiť snehom. Rok čo rok je to však horšie a horšie. S krásnymi bielymi zimami, keď bol sneh od novembra do marca, sa musíme už nadobro rozlúčiť. Z času na čas ale malý záchvev zimy príde. A prišiel aj v nedeľu ráno. A takúto jedinečnú príležitosť som si nemohol nechať ujsť. Veď ktovie, kedy sa zas zopakuje.

Už ráno, keď som vstal z postele, som sa pri pohľade z okna veľmi potešil. Ulice boli pocukrované a sneh stále padal. Rýchlo som sa pochystal a vypravil som sa do hory za zážitkami. Plán bol jasný. Líška. Každý rok sa snažím odfotiť líšku v zimnej krajine. Ani neviem prečo, no biely sneh a hrdzavá líška mi idú dokopy. No raz je líška, raz je sneh a skombinovať to dokopy sa nepodarí vždy. 

Cestárov akoby opäť zaskočila zima v polovici decembra a tak som išiel veľmi opatrne. No aj napriek tomu ma párkrát fajne šmyklo. Všetko dobre dopadlo. Predo mnou už len skrytá divočina. 

Postupne opúšťam svetlá pouličných lámp na okraji dediny a vnáram sa do tmy. Do východu slnka ostávajú takmer 2 hodiny. No ja sa musím presunúť na miesto a zamaskovať. Aj napriek zamračenej oblohe je vďaka snehovej nádielke aj takto skoro ráno vidno. Na lúkach pod lesom však nič nie je. Len vietor sa pohráva so snehovými vločkami a konármi smrekov. Prechádzam cez kopček, kde ešte pred pár rokmi stál hustý les. Dnes tu už rastie len vysoká tráva. Mám v živej pamäti tie rána, keď som sa tu zakrádal za ručiacimi jeleňmi. Les, po ktorom ostali už len pne bol tak hustý a tmavý, že som si nevidel na ruku pred nosom. No poznal som tu každý kameň, každý koreň na chodníčku a tak som vedel nepozorovane prejsť až dozadu. Tam som mal namierené aj dnes.

Na okraji borovicového lesíka, ešte stále po tme, opäť vymýšľam. Vždy hľadám nové možnosti. Moc by som tu však trčal a tak sa vraciam na staré dobré miesto. Na stoličke som priveľmi vysoko a tak vymieňam pohodlie za lepší uhol a sadám si na zem. Rozložiť statív, nasadiť techniku, upevniť maskovačku, pripojiť mikrofón a už len čakať. 

Sedím a cítim ako mi dopadajú chladné snehové vločky na nos, ktorý mi jediný trčí z kukly. Fúka vietor, no nie je dáka extra zima. Každá vločka ma ale po dopade zašteklí. Šiltovku sklápam o kus nižšie. V tom sa v diaľke ozýva tajomný hlas. "Ow-ow-ow", to líška zdraví svoje kamarátky. O minútu sa jej volanie opakuje. Tentokrát silnejšie. Približuje sa. Pozerám do hľadáčika fotoaparátu, nastavujem hraničnú citlivosť. "Do pekla, stále je poriadna tma", hovorím si v duchu. V duchu rozfúkavam oblaky a ťahám slnko spoza kopcov. Márne. Štekanie sa ozýva už spoza borovicového lesíka, na kraji ktorého sedím. Netrvá dlho a hrdzavá kráska sa vynára spomedzi konárov. Skúšam natáčať video, no po chvíľke prepínam na fotenie. 

Neviem či sa mi nesníva. Takto nejako som si to predstavoval. Sneží a krásna líštička sa promenáduje predo mnou. 

"Škoda len toho svetla-nesvetla", chodí mi neustále hlavou, keď sa nakláňam a fotím. V tom mi zrazu pod nohou pukne halúzka a líška v sekunde mizne v lese, z ktorého vyšla. Neveriacky sa pozerám pod nohu a v duchu si nadávam. Ktovie kedy bude opäť sneh, ktovie kedy uvidím líšku a ktovie kedy sa to stane opäť v jednu chvíľu. No aj taký je život fotografa. 

Zasnežený deň ale ešte len začínal a ja som sa tak rýchlo domov nechystal. O tom ale až nabudúce.