Hrebeňom Západných Tatier

Obdobie po srnčej ruji je akoby len čakaním na príchod jesene. Z fotografického hľadiska je mesiac medzi rujami hluchý. Leto zvádza boj s jeseňou. No bojuje urputne a teploty neraz vyskočia nad 28 stupňov. Rána sú už však chladné, čo niekedy u jeleňov rozbúri krv a niektoré sa už sem tam ozvú. Ja som však teraz dal na chvíľku jeleňom pokoj a vybral som sa s Bajkou do hôr.

Bol piatok a ja som si zobral voľno s vidinou, že bude na horách menej ľudí. Spočiatku to tak aj bolo. Auto sme zaparkovali na konci chatárskej oblasti a stúpali sme strmo nahor. Nikde ani nohy. Ani ľudskej ani zvieracej. Až hore v lese nás na chodníku čakal skokan hnedý. O pár sto metrov vyššie ma potešil vlčí trus. Nebyť Bajky, ani by som si ho nevšimol. Bol som zaujatý čučoriedkami. A symbolicky to bolo miesto, kde sa rúbaniská menili na krásny starý les.

Okrem toho, že tu bolo krásne, bolo tu aj chladno. A to ja mám rád. Najmä keď stúpam do kopca. Moje potešenie však netrvalo dlho a keď sme sa dostali na hrebeň, zavládlo peklo. Na oblohe ani mráčik, ani milimeter tieňa, kde by sa človek pred páľavou ukryl. Osviežili sme sa, natreli na seba hrubú vrstvu opaľovacieho krému a mohli sme vyraziť.

Aj napriek pokročilej hodine som ďalekohľadom prečesával dolinu. S maličkou dušičkou som dúfal, že aspoň v diaľke zazriem medveďa, keď u nás sa mi na ne nedarí natrafiť. Bohužiaľ márne. Široko ďaleko žiaden živý tvor. V tom horúcom pekle som sa ani nečudoval. Všetko muselo byť dávno zalezené niekde v tieni. 

Poctivo sme šľapali ďalej a hodiny pribúdali. Už som ani nedúfal, že okrem poľských turistov niečo uvidíme. Až napokon pod Brestovou sa nado mnou zľutovali dve kamzice s mladými.

V duchu som si hovoril, že cestou naspäť si ich odfotím v lepšom svetle. Na samotnom vrchole Brestovej sme sa dlho nezdržali, bolo tu množstvo ľudí a tak som si len cvakol dokumentačne zopár tatranských horizontov.

Čakal nás strmý zostup a následne výšvih na Salatín, čo bol cieľ našej cesty. Ani to netrvalo dlho. Len sa na zerodovanom chodníku trochu šmýkalo. Na vrchole sme si dali pauzičku, zjedli chlebíky, ktoré Bajka pripravila, chvíľu sme si oddýchli a dumali sme čo ďalej. Bohužiaľ sa odtiaľto nedal spraviť rozumný okruh k autu a tak sme sa po chvíľke pobrali naspäť po tej istej trase. Kamzíky sa na Brestovej už nekonali. A aj keby, tak by boli v rovnako ostrom svetle ako cestou nahor. Ako sme sa ale začali klesať, o slovo sa začalo hlásiť koleno. A to nebolo veru dobre. Kombinácia spaľujúceho slnka, žiadneho tieňa a neschopnosti pridať do kroku bola katastrofická. Už som sa ani nekochal krásou našich hôr. Urgentne som sa potreboval dostať do tieňa. 

S boľavým kolenom to bolo utrpenie na každom kroku, no nakoniec sme to zvládli len s niekoľkými prestávkami. Dole sme sa ešte osviežili v ľadovom potoku a šťastlivo sme sa vrátili domov.