Jelene, ktoré som takmer nevidel

Za 15 rokov čo fotím a chodím do hôr, nebolo takýchto dní veľa. Rána, kedy som sa premáhal, by som zrátal na prstoch jednej ruky. Vždy sa teším na to, ako sa s foťákom kdesi zamaskujem a môžem sledovať ten život v divokej prírode. Niekedy však na každého z nás doľahne ťažoba všedných dní, kedy by sme sa najradšej zavreli niekam do tmavej diery a už nevyšli. Najlepší liek na to je práve pobyt v prírode, kde si môžeme trošku vyčistiť hlavu. A tak sa treba niekedy premôcť, a ísť aj nasilu. Ono sa to často vyvŕbi tak, že by to jeden nečakal. Dnes som rád za každý deň a za každé ráno, kedy som sa na to nevykašľal.

Večer som ešte pozeral predpoveď počasia. Hlásili zamračené, dažďové prehánky a vietor. Aj po pracovnom týždni som bol akýsi nevrlý. No aj tak som si nastavil budík a povedal som si, že ráno uvidím ako sa vyvíja situácia. O pár hodín už telefón zvonil. Pozrel som z okna v kuchyni. Bolo pochmúrne. Následne som skontroloval radary a bolo vidno, že sa blížia zrážky. Nie výdatné, no boli tam. Po chvíľke som zhodnotil, že to nemá veľký význam a šiel som si ľahnúť späť do postele. Už sa mi ale nedalo spať. Prehadzoval som sa z boka na bok. V hlave mi chodilo milión myšlienok. Až som sa v duchu sám na seba nahneval. Po 10 minútach som vstal, obliekol sa a o chvíľu už som kráčal po poľnej ceste.

Kým som prišiel na miesto, oblačnosť sa roztrhala. Na klasickú "postriežku" už však nebol čas a tak som si povedal, že sa len prejdem. Vždy radšej na zver čakám ako za ňou chodím. Tentokrát mi to ale padlo vhod. Búrku v hlave som nechal v aute. Tu už som musel rozmýšľať. Kade pôjdem, aký je vietor, kde môže byť zver. Zvažoval som každý krok, prezeral každý tmavý bod v diaľke. A vôbec mi nevadilo, že začalo pršať. Nakoniec to bola len rýchla prehánka. Dokonca sa na oblohe zjavila aj dúha. A vtedy som si povedal, že to stálo za to. V duchu som si ešte mnohokrát povedal, aký som somár, že som čo i len váhal vstať. No teraz už s úsmevom na perách. 

Na lúke pod horou sa pásli krásne jelene. Presne tam kde vždy sedávam. Tentokrát mi to však akosi nevadilo. Svet sa nezrúti, pokiaľ neodfotím jeleňa či medveďa. Iba som zastal na kraji kríkov a z diaľky som ich pozoroval ako pomaly zachádzajú do lesa. Následne som pokračoval ďalej pozdĺž lesa. Keď som prišiel na križovatku ciest, vybral som sa tou, ktorou som hádam ešte nikdy nešiel. Cestička medzi poľami, lemovaná mnohými posedmi a lavičkami. Nič pre mňa. No vtedy bolo všetko inak. Ako hovorí Pali, bolo treba rozbúrať stereotyp. A tak som búral. 

Svetla bolo už dosť, ja napriek tomu, že bolo pod mrakom. A ja som kráčal dolu kopcom, okolo malých remízok. Široko-ďaleko som nič nevidel. Už bolo aj dosť hodín. "Všetko je asi už zaľahnuté", hovoril som si v duchu. Zrazu som však spozornel. V kríkoch predo mnou sa niečo pohlo. Ihneď som si kľakol do trávy na okraji cesty. Pod konármi starého stromu sa mihali jelenie parohy. Ihneď sa mi rozbúchalo srdce. Tri jelene si pochutnávali na šťavnatej tráve v jarku. Aj napriek tomu, že boli odo mňa len pár metrov, len ťažko by ste ich spozorovali. Ako duchovia sa presúvali v šere húštiny. Prikrčený som sa presunul o kúsok ďalej. Tu som mal väčšiu šancu na fotku. No to by museli z húštiny najskôr vyjsť. A oni naozaj vyšli. Akoby mi chceli spraviť radosť. Ukázali sa mi v plnej kráse. Bohužiaľ však kráčali odo mňa, tak som i videl len od chrbta. V tom sa jeden z nich zastavil. Parohami sa poškrabal za lopatkami. A vtedy ma zbadal.

Myslel som si, že nastane zbesilý útek. No jelene len odbehli späť do jarku, kde pokračovali v pastve. 

A neboli tam sami. Za kríkmi sa to parohami doslova hemžilo. Bolo tam zo 10 jeleňov. Mladší, starší, šestoráky aj dvanástoráky. Jeden mi ale ihneď udrel do očí. V korune mal hádam 7 výsad, husto vedľa seba. A vtedy som si povedal, že fotku toho jeleňa musím mať. No v ten deň som ich už nechcel rušiť a tak som sa pobral, odkiaľ som prišiel.

A tak ako sa mi ráno nechcelo ísť do hory, sa mi zase na ceste k autu nechcelo ísť domov. Odpoveď na rannú otázku „Čo by bolo, keby som ostal doma?“ som ale už mal. Nevidel by som krásne jelene. A tak si tento príbeh pripnem niekde k posteli a vždy keď sa mi nebude niečo chcieť spraviť, tak si ho pripomeniem.