Jesenná princezná

Listy na stromoch sa sfarbili tento rok akosi rýchlo. Možno je to len pocit, no prišlo mi to ako zo dňa na deň. A ja som sa opäť vybral za sovami.

Krásne jesenné popoludnie podčiarkovali jemné pavúčie vlákna vznášajúce sa vzduchom, keď som kráčal hore kopcom. Bol doslova posiaty poslednými kvetmi, jesienkami.

Po chvíli som už bol na okraji lesa. V kútiku duše som dúfal, že niekde začujem prenikavé jesenné pískanie kuvička. Nedá sa s ničím pomýliť. Dokonca tento stupňujúci "rebríček" zakončený falošným tónom nevie napodobniť ani sojka. Tento rok je ale zakliaty. Sovy akoby sa vyparili. A tak som si sadol len tak na okraj lesa a užíval si západ slnka. 

Na strom, len pár metrov vedľa mňa, sa zrazu z oblohy zniesol myšiak lesný. Zatiaľ o mne nevedel, bol som dobre maskovaný. Vedel som však, že každý môj pohyb ho zradí. Vyskúšal som teda taktiku pomalého otáčania fotoaparátu na statíve. Spočiatku to išlo dobre. Ale otočiť technikou o viac ako 100° trvá večnosť a bohužiaľ som spravil zlý pohyb rukou, ktorý nič netušiaceho myšiaka vyplašil. Vtedy som rýchlo odopol fotoaparát zo statívu a spravil aspoň zopár dokumentačných fotiek. Dnešná technika dovoľuje veľmi rýchle snímanie, vďaka čomu si fotograf môže doma doslova vyberať zaujímavé fotky. Pre mňa bola najzaujímavejšia práve jedna konkrétna, kedy sa myšiak, letiaci ponad horizont Malej Fatry s dominantným Stohom, akoby obzrel za seba, čo ho to tam vyplašilo.

Slnko už zašlo za stromy no ja som sa rozhodol ešte chvíľku posedieť. A oplatilo sa. Svetla bolo už síce ozaj veľmi málo, no aj napriek tomu sa mi podarilo zopár fotiek krásnej mladej danielky.

Aj napriek tomu, že danielom som sa nikdy nijako nevenoval, ma tento záber potešil. Je to predsa len trošku zmena od jeleňov a srncov, ktoré stretávam bežne. A tak som z fotenia neodchádzal naprázdno, no putovanie za sovami ostávalo neúspešné.