Jesenná symfónia

Týždeň dovolenky bol za mnou a ja som stále nemal poriadnu fotku jeleňa. Všetko bolo len na diaľku, alebo sa vôbec nič neukázalo. Nevešal som hlavu. Veril som, že raz to musí vyjsť. Vybral som sa na miesto, kde som minulý rok takmer každý deň pozoroval jelene. No zvolil som inú taktiku.

Minulý rok sa niesol v znamení smoly. Bol som často na dohľad, lepšie povedané na dosluch pekným záberom. Mnoho pozorovaní ale končilo náhlym utíchnutím a útekom hlavných aktérov. Preto som sa rozhodol, že musím vymyslieť iný plán. A to čakať až pri ich ležoviskách alebo na ceste k nim. Mal som vymyslený plán, no hneď prvý pokus nevyšiel. Lepšie povedané, dobre že nevyšiel. 

V danej lokalite som mal vymyslené dve možnosti. Buď si trošku zašlapem a počkám na prechode, alebo pôjdem do lesa k mladine kde jelene zachádzajú. Dlho som bol rozhodnutý, že pôjdem do lesa, no na poslednú chvíľu, ani neviem prečo, som zahol do kopca. Hore som prišiel úplne spotený. Prvý týždeň bol teplý a tak som aspoň neprechladol. A osud to tak zahral, že ak by som bol býval v lese, zrejme by okolo mňa svišťali guľky. Ani nie pol hodinu po výstupe, sa z lesa ozvala streľba. Až so mnou cuklo. Neznášam to. No v duchu som si pomyslel, že vďaka bohu že som tam nešiel. Ktovie čo sa mohlo pritrafiť. V to ráno som ale nič neodfotil. Definitívne som ale túto alternatívu zavrhol. V tmavom lese nie je vidno zo všetkých strán reflexnú čiapku, ktorú mám vždy nad sebou zavesenú. No a o pár dní neskôr som išiel vyskúšať druhú možnosť. Sadnúť na prechod. 

Pred piatou som míňal posledné domy v dedine. Tu ma vo svetle poslednej lampy čakala salamandra. So vztýčenou hlavou pôsobila majestátne, ako malý dráčik. Vyčarila mi úsmev na tvári a o pár minút som sa ponoril do tmy a kráčal dolinou. Z diaľky sa už ozývali jelene. Minimálne tri. Dva boli v hornej časti, ďalší ručal niekde dole. 

Bola ešte poriadna tma, videl som si ledva pod nohy, no cestu poznám naspamäť. Postupne som sa približoval k spodnému jeleňovi. Vďaka novej pomôcke som si ho vedel aj prezrieť. Až pomocou termovízie má ozaj človek prehľad o tom, čo sa deje v jeho blízkom aj ďalekom okolí. 

V tej tme nevidel ani on a tak len s jelenicami podišli pár metrov vyššie a ešte pár sekúnd sa pozerali ako moje kroky miznú za zákrutou. A mňa čakal strmý výstup. Chalani čo so mnou sem tam chodia, by vám povedali, aký je to strmák. Nemá konca kraja a človek je rád, keď je hore. Na 500metrovej vzdialenosti sa nastúpa 150 výškových metrov. Na druhú stranu to človeka takto zrána fajne preberie. Ja si z toho až takú ťažkú hlavu nerobím. Pre fotku sa treba často zaprieť a proste ísť. A ani to tak nebolelo a za chvíľku som bol hore. Zadýchaný a spotený, ale bol som tam. Času však nebolo nazvyš a rýchlo som si sadol do malinčia, rozložil techniku a zamaskoval sa. 

Jelene ručali pekne, dokonca aj ten zospodu, okolo ktorého som prechádzal, sa pekne ozývalo a zdalo sa, že sa približuje. Na lúčke hneď podo mnou sa ozýval ďalší a o čosi ďalej vzadu ešte jeden. To boli moje hlavné nádeje. No ako tak postupoval čas, dva najbližšie jelene sa presunuli do lesa a už ostával len jeden, najviac vzdialený. Bolo po daždi a cez kopec, na ktorom som sedel sa hmla prelievala zo strany na stranu. Raz som videl na koniec lúky, inokedy ledva na 10metrov. S pribúdajúcim svetlom slablo ručanie jeleňov a ja som prestával dúfať. Z opačnej strany kopca, odkiaľ som dúfal, že bude zver zachádzať, sa ani len nič neozvalo. A to mi robilo vrásky na čele. 

Bolo 7 hodín a ja už som uvažoval, že to pomaly zabalím. Povedal som si, že počkám ešte 15 minút a pôjdem sa prejsť do lesa. A ako to tak býva, nemusel som čakať ani minútu a hneď za horizontom sa ozval jeleň. Nedalo mi a skúsil som mu slabo odpovedať. Podľa zvuku sa blížil. Nebolo to vôbec burácavé ručanie a tak som čakal veľmi mladého jelienka. Nakoniec sa z neho vykľul celkom pekný nepravidelný 12-torák. Vždy keď zaručal, musel som sa smiať. Akoby mu to vôbec nešlo. Toľko sa snažil a výstup bolo len tiché kvílenie. Iba konečné výzvy sokom bolo ako tak počuť. Ako predvoj pred sebou tlačil jednu jeleničku s tohtoročným potomkom. Keď prechádzali cez lúku, ani som nedýchal. Nemohol som si dovoliť ich zradiť, keďže jeleň bol stále za kopčekom. No pomaly sa ukazoval.

Až sa napokon ukázal v plnej kráse.

A aby oznámil všetkým, kto je tu pán, na plné hrdlo zaručal.

Jeleň ešte zo 2krát zaručal a vošiel do lesa za jelenicou. Tam ešte chvíľku lomcoval s kríkmi. Vyzeral byť nabudený a tak som si povedal, že sa s ním skúsim trochu porozprávať. Lámanou jelenčinou trochu viem hovoriť a tak som mu cez ručadlo poslal jeden pozdrav. A ozaj nebolo treba viac. Jeleň sa po chvíľke otočil a vyšiel na lúku rezkým krokom a predviedol svoj majestát.

Vzápätí popod kopček prebehla jelenica s mladým a 12-torák ešte párkrát zaručal a pobral sa za nimi do húštiny.

S napätím som si prezeral fotky a modlil sa nech sú ostré. Technika ma ale opäť podržala a tak som sa usmieval od ucha k uchu. Ruja bola týmto dňom zachránená. A to som ešte nevedel, čo si na mňa tento jeleň pripraví o pár dní neskôr. Ale o tom až nabudúce.