Keď šťastie zmení smer

Posledné dni sú naozaj doslova pekelné. Teploty sa cez deň šplhajú k 40°C, a v noci ledva podlezú 20°C, niekedy ani to nie. Týždne bez poriadneho dažďa, len spaľujúce slnko. Aj napriek tomu sa ale vyberám každý deň za srncami. Vôbec sa mi však nedarí. Zver ráno zachádza spravidla ešte pred východom slnka a večer sa ukazuje až po západe. Ako by to nebolo málo, väčšina mojich srnčích miest je nepoužiteľných na fotenie. Buď je tam tráva po krk, že ledva vidno keď prechádza jelenica, alebo sú naopak vykosené. Na ďalších je dobytok alebo plodiny obohnané elektrickým ohradníkom. Na jednom mieste dokonca od minulého roka vyrástla výrobná hala. A tak v podstate chodím na 2 miesta. No aj so srncami je to bieda. Zopár ich mám obhliadnutých, no žiadna sláva. Akoby sa srnce pomaly vytrácali z krajiny. Rozhodol som sa preto spraviť zmenu. Srncom som dal na chvíľku pokoj a išiel som pozrieť ako sú na tom jelene. 

Po krátkom, no strmom výstupe na kopec som si sadol na okraj lúky. V tomto čase by mali maž už všetky jelene vytlčené parožie a tak ma zaujímalo, ako vyzerajú. Bola ešte tma a ja som čakal, kým sa trošku rozvidnie. Spoločnosť mi robil zajac, ktorému ledva trčali uši z trávy. Keď docupital bližšie a odhalil neželaného hosťa, odskákal do lesa. Ako som tak pozeral ako sa za ním práši, zbadal som v diaľke skupinu jeleňov. Schádzali z vedľajšej lúky. Stále však boli ďaleko. Ani smer akým išli nebol ideálny. Pomaly prechádzali pozdĺžne so mnou vo veľkej vzdialenosti. V skupine bolo zopár pekných jeleňov, no najviac ma zaujal krásny pravidelný 14-torák s natrhnutým uchom. V duchu som si hovoril, že som mal ísť radšej dole do jarku, okolo ktorého prechádzali. 

Pozoroval som ich dobrú pol hodinu, keď sa zarazili. Všetky hlavy vystrelili hore a pozerali na opačnú stranu lúky. Rýchlo som pozrel tým smerom. No nevidel som nič. Až sa zrazu spoza kopca vyrútil štvorkolkár. "To tu ozaj neni kľud ani o 5 ráno cez týždeň!?", zanadával som si v duchu. Ako naschvál, preletel poza jeleniu družinu a stratil sa za ďalším kopcom. Jelene sa samozrejme splašili a utekali rovno do jarku. Keď nebezpečie pominulo, na chvíľku sa zastavili a pokračovali v pastve. Vtedy mi bolo jasné, že to môžem zabaliť. V tom, ako blesk z čistého neba, sa jelene doslova otočili na päte a utekali priamo na mňa. Nechápal som čo sa stalo, čo ich tam vyľakalo. No nebol priestor na otázky. Rýchlo som si nastavil foťák a čakal. Jelene išli ako na špagáte, priamo ku mne. Neveril som vlastným očiam. V duchu som si hovoril: "Konečne. Konečne prelomím tú smolu."

Jelene utekali hore kopcom. No museli ešte prekonať jednu terénnu vlnu a už by som ich mal ako na dlani. Na pár sekúnd sa stratili pod horizontom. O pár sekúnd už boli v dobrej vzdialenosti. Už som ich mal zaostrené a čakal, kým sa ukážu celé. Bolo to dokonalé. Po takej fotke som vždy túžil. Jelene krásne v zákryte a k tomu ešte aj ten 14-torák na čele. No nebol by som to ja, keby sa niečo nestalo. Ako naschvál zrazu zastali. Na tom by nebolo nič zvláštne. No zastali priamo za skupinou bodliakov. Boli to jediné bodliaky na celej lúke a oni stáli za nimi. Stáli a pozerali okolo seba. Ani som nedýchal. Fotiť sa nedalo, celú skupinu zakrývali bodliaky. Lomcovala so mnou zlosť. Už som vedel, že to neskončí dobre. 

Pozerali sme na seba dobrých 5 minút. Napokon sa však opäť otočili a utekali znova do jarku. Prekabátiť na 20 metrov takú veľkú skupinu bolo nemožné. V momente ako som videl ich vzďaľujúce sa zadky, myslel som, že foťák hodím do kríkov a kašlem na fotenie. Frustrácia dosiahla vrchol a ja som mal chuť to všetko zabaliť a ísť domov. Vtedy vyšlo slnko a zalialo krajinu krásnym svetlom. V doline jemný opar a za mnou sa prebudili vlhy. Vtedy som precitol. "Veď je to všetko najmä o zážitkoch. Nemôžem si predsa z každej výpravy prinášať výstavné fotky", ukľudňoval som sa v duchu.

Po tom ako jelene zbehli do jarku som vedel, že na tej lúke už nemám šancu. Mal som ešte nejakú pol hodinu času a tak som si povedal, že si spravím klasické kolečko, kde vidím do troch dolín. S trochou šťastia by sa tam niečo ešte mohlo ukázať. A tak som sa vybral na prieskum. So stúpajúcim slnkom stúpala aj teplota. A po zveri ani chýru ani slychu. Ani v jednej z dolín som nevidel nič. Ani len chĺpok, či perie. A tak som sa pomaly oblúkom vracal k autu so zvesenou hlavou.

Klesal som dole lúkou, ktorá je vzdušnou čiarou od auta ledva 300 metrov, keď som zrazu zbadal pohyb. Srnec! Rýchlo som si kľakol a odcupkal na kraj do hustejšieho porastu. Ešte o mne nevedel. Pokojne sa pásol. Najväčšiu radosť som mal, keď som si priblížil jeho hlavu. Bol to srnec, ktorého som tam už párkrát videl. Krásny raritný 8-morák. Kvôli vysokej tráve som sa ho tu ani len nesnažil cielene hľadať. Teraz tu však stál predo mnou. Stále sa motal v húštine a ta som si musel nájsť lepší uhol. Keď som sa šteloval do výhodnejšej pozície zbadal ma. No neutiekol. Nevedel čo som. Len zabékal a nervózne si dupkal.

V tom momente mi nevadilo, že mi bodliaky pichajú do nôh a rúk. V tom jednom momente sa mi z hlavy vymazala všetká tá smola z predošlých dní, no najmä z predchádzajúceho stretnutia s jeleňmi. Príroda mi to opäť vynahradila. 

Po chvíľke sa srnec zase zapásol a stratil sa v hustej vegetácii. A ja som sa šťastný, s úsmevom od ucha k uchu, vracal k autu. Už som ani nemyslel na predošlé nezdary, ani na nešťastný začiatok dňa. Bol som konečne spokojný a mal som dušu na mieste. Tento rok neodchádzam naprázdno.

#wildnaturesk #slovakia #slovensko #nature #naturephotography #wildlife #wildlifephotography #deer #roedeer #srnec #divocina #priroda #les #svitanie #morninglight #outdoors #naturelovers #fotografprirody