Keď je počuť ich dych

Po dvoch dňoch od "blízkeho stretnutia tretieho druhu" s diviačicou v bukovej hore som sa pre zmenu vybral na lúky. Už niekoľkokrát som tam za posledné týždne videl, u nás celkom raritné zajace. A tak som sa rozhodol, že by bolo fajn si nejakého lepšie cvaknúť. Niekoľko fotiek už síce mám, no nie som s nimi úplne spokojný.

A tak som si to šliapal pod rúškom tmy do kopca. Chodievam sem už nespočetne veľa rokov a tak poznám každý zvierací chodníček, každý krík a strom. Každý rok sa ale niečo zmení. Málokedy k lepšiemu. Tento rok ma našťastie nič až tak negatívne neprekvapilo. Akurát, že jelene, ktoré pravidelne zachádzali cez lúčku do lesa, posledné dva roky ostávajú nižšie, za horizontom. 

Tentokrát som zvolil stanovisko o trochu vyššie. Ušiaky sa viac zdržiavali práve tam. Obloha sa pomaličky začínala farbiť do ružovo oranžových odtieňov, kým som sa konečne usalašil. V momente, keď som prehodil cez seba maskovaciu sieť, spoza horizontu sa vynorila hlava srny. Krokom sa blížila. Na fotenie bola ešte tma a pokúšať sa o dokumentačnú fotku by bol vopred prehratý boj. Nechcel som ju zbytočne plašiť a tak som sa ani nepohol. Iba kútikom oka som pozoroval ako zachádza asi 20m odo mňa do lesa. 

Hneď na to sa predo mnou pomaličky vynáral spoza horizontu jeleň. "To nemohol ešte chvíľku počkať?", hovoril som si v duchu. Prst na spúšti som mal pripravený, ale ISO 2500, čas 1/15 hovoril za vše. A tak ostala uzávierka v kľude. Jelienok prechádzal popred mňa až sa zrazu zasekol. "Vietor", pomyslel som si. Vydýchol som cez nos vzduch. Biely obláčik vodnej pary sa niesol priamo do miest, kde stál jeleň. Ihneď sa otočil a odbehol za horizont, kde so sebou zobral aj druhého, nádejnejšieho kamaráta. Vtedy som si myslel, že som už dofotil.

Našťastie o pár minút sa z pravej strany objavili ďalšie chrbty. Boli to jelene, ktorým zrejme nevadil útek mladíka, alebo ho nevideli spoza kopčeka. Medzitým sa vietor otočil. Cítil som jeho chladný prúd na tvári. Slnko sa pomaly vynáralo spoza stromov a každú chvíľu malo dopadnúť aj na moju lúčku. Netrpezlivo som čakal. No zrejme až príliš dlho. Jelene prišli ku mne tak blízko, že sa mi do hľadáčika vošla ledva hlava.

Byť tak blízko pri akejkoľvek zvery je ozajstný zážitok. Keď počujete ako chrúmu čerstvú, rannou rosou pokropenú trávu, keď každý výdych je tak hlasný ako váš samotný.

Chodili tak okolo mňa dobrú pol hodinu, až kým som opäť nepocítil závan chladného vetra na krku. Najprv spozornel najmladší z nich.

Neskôr aj oba staršie paroháče.

A tak postupne, jeden po druhom odkráčali do lesa. Na poslednej fotke vidno v pozadí kvitnúce stromy. Po minulé roky kvitli až v máji, keď som tu chodil čakať na jelene v lyku, kým prejdú popred ne. Teraz je všetko akoby o mesiac posunuté a jelene majú ešte len malé parôžky. Pre príklad pripájam jednu archívnu fotku z toho istého miesta.

Dve ozaj blízke stretnutia za dva dni. Akoby mi vesmír niečo naznačoval.