Kocúrik

V deň svojich narodenín sa mi bohužiaľ nič poriadne nepodarilo odfotiť. Zhodárska sezóna je v plnom prúde a od skorého rána mi robil spoločnosť aj jeden pán, ktorý sa celý čas mrvil na posede, priamo na prechode zveri podo mnou. Jelene sa neskôr aj ukázali, no išli druhou stranou dolinky. Cestou k autu som aspoň dokumentačne cvakol samičku krivonosa, ktorá nevedela odletieť zo zamrznutej mláky.

Začal sa pracovný týždeň. Predlžujúce sa dni mi ale už umožňujú vybehnúť do terénu aj po práci. A pri pohľade z okna som veru ani sekundu neváhal a hneď som utekal von. Keďže som videl pred pár dňami už celkom pekné srnce, voľba bola jasná. Vybral som sa na moje obľúbené miesto, kde sa dajú fotiť najmä v lyku a počas ruje.

Po blatistej ceste som sa dostal až k vyschnutému potoku, kde odletelo zopár volaviek, ktoré som nevidel cez rákosie. Prekočil som potok a už som bol na lúke. Už ostávalo len dostať sa na druhú stranu. A tak som pridal do kroku, už neostávalo veľa času. O pár minút už som sedel zamaskovaný na okraji slnkom zaliatej lúky a čakal čo sa bude diať. Zo skúseností viem, že srnčie tu vychádza tak zhruba pol hodinu pred západom slnka a postupne sa vypasie až ku mne. No tentokrát tak dlho nečakali. Len 10 minút po mojom príchode sa objavil na okraji lesíka prvý srnec. Bol ale nervózny a rozutekal sa. Postupne z húštiny vyskákalo zo 5 ďalších kusov. Rozmýšľal som, čo ich mohlo vyplašiť. No každopádne som vedel, že žiadny srnec už nepríde.

Aj napriek tomu som ostal na mieste. Po ďalšej pol hodine som kútikom oka zahliadol pohyb v diaľke. "Ďalšia líška", pomyslel som si. Keď som však zobral do rúk ďalekohľad, neveril som vlastným očiam. Divá mačka! Potešil som sa. No tu by som ju teda vôbec nečakal. V duchu som si ale aj ponadával. Krásne lovila myši priamo v miestach, kde zvyčajne sedávam. Nie je každý deň nedeľa ako sa hovorí. A tak som ju len zo vzdialenosti dobrých 200m pozoroval.

Áno, tá malá machuľa v strede je divá mačka, z ktorej som sa vytešoval. V našich končinách je to veľká vzácnosť. 

Prechádzala po lúke hore dole a lovila. Vtedy som si všimol, že má niečo s prednou labkou. Pokiaľ sa plazila a skákala za korisťou, nebolo to vôbec vidno. Keď sa však presúvala, poskakovala a pravú prednú nohu vôbec nepoužívala. To ma trošku zamrzelo. Tak vzácny tvorček a zranený. 

Slnko sa pomaly skláňalo nad horizont. No akoby malo mačku na šnúrke a čím bolo nižšie k zemi, tým sa divoška približovala. Každou minútou bola bližšie a bližšie. Aj napriek tomu, že som neveril, že príde na vhodnú vzdialenosť, odopol som foťák zo statívu. Len tak pre istotu. Keby náhodou. A za pár minút bola pri mne.

Pozerala na mňa tými veľkými očami.

Nechápal som čo sa to práve stalo. Mačka divá, ktorú som v živote videl asi tak 6krát, sa zo vzdialenosti 200 metrov, na lúke o veľkosti 3 futbalový ihrísk, prišla pozrieť priamo na mňa.

A ako som neskôr zistil, bol to kocúrik. Iba som držal spúšť fotoaparátu. Bol tak blízko, že som ho mohol takmer pohladkať. A keď už mal fotenia dosť, akoby mi chcel povedať, ako ho predná labka bolí.

"Zamával" mi na rozlúčku a prikrčený k zemi sa pomaly vzďaľoval, až sa stratil v lesíku.

Ešte dobých 10 minút som tam sedel a rozmýšľal som, čo sa to stalo. Bol som šťastný a smutný zároveň. Vidieť divú mačku sa nepodarí každý deň, tobôž nie na 5 metrov, no ten pohľad na trpiace zviera človeku trhá srdce. Aj keď viem, že to zrejme nedopadne dobre, verím, že príroda je mocná a kocúrikovi sa dá labka do poriadku a opäť sa uvidíme.

A tak som dostal na narodeniny, oneskorený horko-sladký darček.