Labužník

Po fotení diviakov sme s Palim ešte ostali chvíľu sedieť. Stále som dúfal, že jelene sa pohnú naším smerom. Stále však len polihovali na druhej strane lúky. Nechcelo sa im. Mali tam kľud, tieň a potravu. Po pol hodine sa ale nakoniec zdvihli. Vybrali si však opačný smer. O pár minút sa už stratili v šere lesa. Vždy po odchode zveri čakám niekoľko minút, aby som svojím odchodom zbytočne nenarúšal ich priestor. Po zhruba 15 minútach sme s Palim usúdili, že tu už nič nemôže byť. A tak sme sa začali baliť. Maskovačku som schoval do ruksaku a pomaly som začal baliť techniku. Postavil som sa a zrazu som zbadal v šere lesa pred nami jeleňa. Ihneď som si sadol späť a mávol na Paliho. Po chvíľke vyšiel mladý jeleň. Ani sa však nezastavil a len prešiel cez lúčku. Bola už poriadna tma a na akčné zábery už technika nestačila. No vzápätí sa objavil druhý jeleň. O niečo starší. Aj s krajšou korunou. Prešiel cez lúku a zastavil sa až pri kríku. Nepásol sa na tráve ale vybral si listy práve toho kríku. No nie len tie obyčajné. Bolo jasné, že je to labužník. Naťahoval dlhý krk aby sa dostal k tým najlepším listom na vrchu kríku. 

V poriadnej tme ma technika podržala. Je až neuveriteľné v akých svetelných podmienkach sa dá spraviť obstojná fotka. 

Spolu s mladším jeleňom obišli lúčku a pobrali sa rovnakým smerom, ako jelene pred nimi. Vtedy sme vedeli, že v našom okolí už ozaj nič nie je a pobrali sme sa aj my.