Les pomaly ožíva

Jar je symbolom nového začiatku. Zo zeme sa tlačí nová, čerstvá, zelená tráva, objavujú sa prvé kvety a listy na stromoch. Aj ríša živočíchov je v očakávaní. Vrcholí obdobie párenia našich sov a z každej doliny sa ozýva rôzne húkanie. Ako jedny z prvých mláďat v ríši zvierat uzrú svetlo sveta malé diviačiky. A ja už nejaký ten čas chodím a neviem sa dočkať tých malých pásikavých pyžamkáčov.

Pred pár dňami som sa opäť vybral na miesta, kde prechádzajú diviaky. Bolo zamračené, fúkal vietor. Mňa to ale neodradilo. Fotenie zvierat je pre mňa diagnóza. A tieto jarné rána sú pre mňa výnimočné. Keď počujem po dlhej zime spev vtákov a húkanie sov a vidím ako sa každým dňom viac a viac príroda prebúdza, nevadia mi ani nepriaznivé podmienky.

Kvôli vetru som nevidel ani jelenice na ich obvyklom mieste. Široko ďaleko nebolo vidno nič ani cez termovíziu. Všetko živé sa ukrylo pred nečasom. Nedbal som. Čakal ma ešte nejaký ten kilometrík na moje miesto. Kým som si sadol, vietor trochu utíchol a v lese predo mnou sa začala ozývať sova lesná. Už som ju tam hľadal niekoľkokrát a videl som ju tam len raz. "Keď sa rozvidnie, pôjdem ju pozrieť," hovoril som si v duchu. Vybalil som techniku a zamaskoval som sa. Kým sa rozvidnelo, nič sa nedialo. Spoločnosť mi robil len jeden zajac, ktorý prebehol popred smrekovú mladinu. Ani sa však poriadne nezastavil a odhopkal až do vysokej trávy, ktorá obsadila plochu, kde ešte pred pár rokmi stál les. 

Diviaky tu chodia v 3 skupinkách. Prvá prechádza ešte po tme, väčšinou však nastolí smer, kade pôjdu aj zvyšné dve. Druhá skupina zvyčajne prechádza na hrane fotiteľnosti, zhruba s východom slnka. Keďže je ale toto miesto otočené na západ, svetlo sem dopadne v túto ročnú dobu až relatívne neskoro. Posledný voj tvoria diviak a diviačica. Približne rovnakého veku, možno súrodenci. A tí chodia po 15-20 minút po východe slnka.

Prvá črieda ale tentoraz nešla po tme. Fotiť sa však stále nedalo. Vyšli vo vrchnej vzdialenejšej časti mladiny kam tiahol vietor. Ihneď ma zacítili a na pár sekúnd sa zarazili v strede lúky. Nezutekali ako zvyčajne, keď vás zver zacíti. Len sa skúmavo pozerali mojim smerom. Po chvíľke nasledovali zajaca a stratili sa medzi steblami tráv. 

Keďže bolo zamračené, svetlo pribúdalo poriadne pomaly. Aj pol hodinu po "východe slnka", ktoré kvôli mrakom nevyšlo, bola stále poriadna tma. Už bol čas na druhú skupinu. Aj tá sa zrejme kvôli šeru oneskorila. Utekali ale z lesa za mladinou. "Muselo ich niečo vyplašiť," hovoril som si v duchu. O pár minút sa na rovnakom mieste zjavilo stádo vysokej. Jelenice a mladé jelene. Tie zrejme potlačili diviaky o pár desiatok metrov skôr ako zvyčajne. Keď postupne vyšlo celé stádo z lesa von, pokrylo takmer celú lúku, dobrých 30kusov. Postupne sa približovali. Odopol som foťák zo statívu a prezeral som si ich. Hľadal som jedného mladého raritného špicera. Nikde som ho ale medzi nimi nevidel. Tentokrát nešli popred mňa, ale zahli do lesa ešte pred brezami, pod ktorými som sedel. No a čo čert nechcel, práve vtedy sa na okraji mladiny zjavila posledná diviačia dvojica. Rýchlo som sa otočil o 90°. Na pripínanie foťáku na statív nebol čas. Musel som fotiť z ruky. To znamenalo jediné, zdvihnúť ISO. Mnohí si myslia, že fotiť zver je pohoda. Opak je ale pravdou. Všetko sa deje strašne rýchlo, sú to zlomky sekúnd, kedy človek musí reagovať. A byť pri tom ešte aj nenápadný. Po nejakej dobe už je to ale tak zautomatizované, že si to neuvedomujem. Sústredil som sa už len na jedno, poriadne zakomponovať, zaostriť a čakať na správny moment. Prvá išla diviačica a za ňou hneď kanec. Ako z pesničky od Nohavicu: "Tři čuníci jdou, v řade za sebou...". Akurát im tretí chýbal. Celý čas som pozeral za nich, či sa z mladiny nevyrútia aj pyžamkáče. No aj bez nich sa mi dosť ťažko koponovalo, čakal som na moment, kedy sa nebudú prekrývať. 

Diviačica však prišla na vzdialenosť, že sa mi už ani nezmestila do hľadáčika. Vtedy sa jej čosi už nepáčilo. Strhla sa a odskočila. Myslel som, že je po fotení. Kanec však pokračoval ďalej, akoby sa nechumelilo. S diviačicou si vymenili garde a dali mi pár minút na zábery. 

Tá divná kopa lístia sa im ale asi nepáčila, no napriek tomu s kľudom angličana opäť vošli do mladiny. O minútu už vychádzali na hornom konci a prebehli do zarasteného rúbaniska.

Ako vždy som ešte chvíľku počkal a následne som sa vybral za sovou. Nespravil som ani 3 kroky a spustil sa vetrisko. V to ráno som už nič nevidel. Po dlhej dobe som mal ale príjemné blízke stretnutie. Nabudúce mi už hádam prídu ukázať aj drobce.

#jarvprirode #diviaky #wildlifephotography #slovenskapriroda #les #naturelovers #fotografovanie #wildlife #slovakia #naturephotography #priroda #lesnazitost #jar2026 #slovaknature #zivotvlese #wildnaturesk