Lesný obraz

Po krátkej prestávke som sa konečne dostal aj do terénu. Lesy po jelenej ruji opäť stíchli a ja som sa vybral pozrieť tentokrát naše sovičky. Každý rok ma ich húkanie a pískanie sprevádza pri potulkách za jeleňmi. No tento rok nič. Na všetkých lokalitách, kde som roky pozoroval a fotil sovy lesné či kuvičky je tento rok ticho. Len jedno ráno som počul párkrát zahúkať sovu lesnú. No nevzdával som to a znova som prešiel všetky miesta. No a počas jednej výpravy sa mi pod nohy priplietlo niečo iné.

Auto som zaparkoval na konci dediny a čakal ma strmý výstup do kopca. Cestou mi od cesty odskočil mladý jeleň. Prezradil ma šuchot suchého popadaného lístia. Ja som však mieril ešte vyššie, až pod samí vrch kopca. Po pár minútach som bol v sedielku, kde som si obzrel kalisko. Bolo tu len zopár stôp a tak som pokračoval hore malým hrebienkom. Slnko sa ale skláňalo k horizontu neúprosne rýchlo a tak som moc ďaleko nezašiel. V lese už bola poriadna tma a tak som si len sadol pod borovicu a skúsil zapískať. Odpovede som sa ale nedočkal. A tak som tam len tak sedel a užíval si západ slnka. V tom som začul v suchom lístí kroky. Rýchlo som sa otočil k ruksaku a bleskovo som sa snažil vytiahnuť foťák. Ani som nestihol nasadiť slnečnú clonu a predo mnou sa zjavila jelenica. Išla presne chodníčkom, po ktorom som kráčal azda pred 5 minútami. Čudoval som sa, že necítila môj pach. Zastala až medzi kmeňmi stromov a premeriavala si ma.

Bez maskovania som tam ale trčal a keďže sa jej moja prítomnosť nepozdávala odskočila o kúsok nižšie, kde na ňu čakalo jelienča. Spolu potom odkráčali na moje počudovanie celkom pokojne ďalej za kopček, kde sa mi stratili z dohľadu. 

Ja som ešte počkal na úplnú tmu a pobral som sa domov. So sovami to tento rok vôbec nevidím ružovo, no aj takto pekne zarámovaná jelenička v divokom lese vždy poteší.