Lesná kráska

Počas letných horúčav sa ani zveri nechce vyjsť z úkrytov. Ani sa nečudujem. Tiež by som radšej ostal v tieni, blízko vody a na slnko nevychádzal. No a keď nejde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore. A tak som sa vybral na jednu lesnú čistinku.

Po dlhej dobe som nebol sám. Pridal sa ku mne Pali. Stretko sme si dali zámerne poriadne skoro. Bolo treba prebrať tie týždne, čo sme spolu neboli. Takmer hodinu sme prekecali pri aute až nastal čas na presun na miesto. "Nachystaj si foťák a buď pripravený, že zver môže byť zaľahnutá hneď ako vstúpime do lesa", šepol som Palimu keď zamykal auto. Presunuli sme sa hore kopcom cez lúku pod les. To bola tá jednoduchšia časť výpravy. Teraz nás čakal prechod cez hustý porast až na lesnú čistinu. Na tom by nebolo nič zložité, keby v kríkoch neoddychovala zver. Terén je neprehľadný a ak sa zver splaší, môžeme ísť domov.

Vstúpili sme do šera lesa. Netrvalo to dlho a už sme mali spoločnosť. Prenikavý pach prezrádzal diviaky. O pár sekúnd už bolo počuť aj šantiace prasiatka. V tých húštinách ich ale bolo nemožné presne lokalizovať. Pokračovali sme ďalej. Z nohy na nohu. Našťastie ráno toho dňa pršalo a vlhké vetvičky a borovicové šišky nám dávali zakaždým druhú šancu na tichý presun. Pozornej diviačici ale neunikli ani tie najtichšie puknutia a na moment zdvihla hlavu a skontrolovala okolie. Diviaky našťastie nemajú najlepší zrak a keďže nám vietor vial do tváre, nevzbudili sme poplach. O pár metrov ďalej to už tak slávne nedopadlo. Tentokrát sme čelili pozornej jelenici.

Ostávalo nám prejsť už len posledný úsek. Všetko šlo ako po masle. Až zrazu, ani neviem odkiaľ, zrazu sa na pár metrov predo mnou vynorila hlava jelenice. Ihneď som sa inštinktívne prikrčil a sklopil zrak. Pri pohybe dolu som rukou zavadil o tŕne malých hlohov, ktoré sa mi zaryli do kože na ruke. Musel som však vydržať. Každú chvíľu som čakal, že jelenica hrdelným hlasom oznámi našu prítomnosť a rozbehne sa preč. Nič sa však nedialo. Jelenica pozerala na nás, my na jelenicu a hrali sme hru, kto má pevnejšie nervy. Alebo nohy. Trvalo to večnosť a v polodrepe ma už pálili stehná. Každou sekundou sa mi zarývali tŕne hlbšie po kožu. Až napokon prišlo vyslobodenie. Jelenica sa otočila a odskočila. Nebol to však zbesilí útek ako som čakal. Preskočila len na druhú stranu kríkov. Tam, za hustou ostnatou hradbou sa zrejme cítila bezpečnejšie a v spoločnosti ďalších dvoch sa pobrali hore kopcom. 

Od čistiny nás delil už len spadnutý strom. Keďže som nevedel, či sa dá cezeň potichu prejsť, zvolili sme obchádzku. Zabudol som však dodať jednu dôležitú informáciu. Pali si zabudol doma vysoké topánky a tak po blatistých chodníkoch korčuľoval v teniskách bez dezénu. Ani raz však nezahučal, za čo mu patrí rešpekt. 

Strom sme úspešne obišli a lúčka už bola doslova na dosah ruky. Bol tu však drobný problém. Jelene už vyťahovali z krytu a pásli sa na otvorenom priestranstve. Ako vždy, aj tentokrát boli tie posledné metre najkritickejšie. Priam po milimetroch sme sa hýbali v zákryte nízkych trniek medzi ktoré sme si nakoniec sadli. Nebol priestor na špekulovanie a hľadanie ideálneho výhľadu a tak nám obom pred objektívmi trčali rôzne steblá tráv a žihľavy. To najťažšie sme mali za sebou. Boli sme na mieste a zver sa pred nami nerušene pásla. Postupne si jelene políhali do trávy. Na fotenie to úplne nebolo a tak som skôr natáčal krátke videá. Z času na čas si to pomedzi jelene namierili diviaky. Vo väčšine prípadov si z nich staršie jelene nič nerobili. Iba párkrát sa neskúsený mladík zľakol a odskočil keď sa proti nemu postavila diviačica. To sme ale ešte netušili, čo sa o pár minút stane.

Diviaky sa nikdy dlho na otvorenom priestranstve nezdržali. Vo vláčiku pozostávajúcich asi z troch dospelých samíc, pár lanštiakov a pravdupovediac, ani neviem koľkých tohtoročných prasiatok, sa presunuli do húštin, kde sme ich stratili z dohľadu. Neskôr sa znova vynorili a prešli popred nás, aby opäť zmizli v hustom poraste.

Minúty ubiehali a svetla pomaly ubúdalo. V kútiku duše som dúfal, že so zapadajúcim slnkom sa odpočívajúce jelene pohnú smerom ku nám pri prechode na lúky za naším chrbtom, ako som to už mnohokrát videl. Vôbec sa im však nechcelo. Užívali si pokoj a chlad lesa. Ako blesk z čistého neba sa zrazu pred nami zjavila medzi žihľavou hlava líšky. S Palim sme na seba nechápavo pozreli. Nešlo nám do hlavy ako sa mohla líška zrazu ocitnúť 10m pred nami bez toho aby sme si jej príchod všimli. Ani lístkom nepohla.

Pokojnú idylku narušilo pukanie konárikov v húštine napravo od nás. Jeleň? Diviak? To sa v tom prostredí nedá určiť. Ak sa k tomu pridá aj fučanie a kvikot, je jasné, že je to skupinka diviakov, ktorá tu brázdila okolie odkedy sme prišli. Intenzita diviačích zvukov sa zvyšoval. Smerovali ku nám. Nevzrušoval som sa. Predpokladal som, že ostanú v kríkoch. Až dokým som nevidel prvú siluetu pomedzi konáre. 

Veľká čierna guľa sa približovala. Nevedeli sme kde sa jej hlava vynorí. Na lúčku vedie mnoho chodníčkov. Mohli sme len hádať, ktorý z nich si vyberú. Videli sme len útržkovite pohyby za kríkmi. Prikrčil som sa, predostril som si na žihľavu na okraji kríkov a pritlačil hlavu o foťák. Za tie roky som sa stretol s diviakmi toľkokrát, že sa ich už nebojím. Aj napriek tomu, že vyzerajú ako tanky a vydávajú zvuky horšie ako medveď, sú to však veľmi bojazlivé tvory. Srdce som mal ale v krku. Boli ozaj blízko a ja som nechcel pokaziť ten moment. Nechcel som pokaziť ani fotku a tak som pridvihol ISO. A vtedy to prišlo. Akoby sa zastavil čas. Akoby spomalene som videl ako sa diviačici vynorila hlava z kríkov. 

Bol veľká. Takmer sa mi nezmestila do hľadáčika. Miestami som mal pocit, že mi bliká ostriaci bod na červeno. A to znamená, že objekt je bližšie ako minimálna zaostrovacia vzdialenosť objektívu. Moja 400vka ostrí od 3.3m. Nebolo času rozmýšľať nad detailami. Zaujímali ma len dve veci. Nevyplašiť a dobre nakomponovať fotky. O ostatné sa už postará foťák. Tiché snímanie elektronickej uzávierky je v takýchto momentoch ozaj na nezaplatenie. Diviačica v hľadáčiku pôsobila jemne. Hustú zimnú srsť úplne zhodila a v celej svojej nahote sa zadívala do objektívu.

Už vedela, že tam je niečo, čo tam nepatrí. Zafučala. Zagrúlila. Hrali sme hru, kto má pevnejšie nervy. Nemohol som sa pohnúť. Znamenalo by to koniec. Bola zvedavá. Nevedela čo sme zač. Dve kôpky zabalené v umelých listoch. A dve veľké šošovky, v ktorých sa s určitosťou musela vidieť. Vtedy spravila ešte krok dopredu.

No ja som neuhol. A tak musela ona. Opatrne poodišla na otvorené priestranstvo a skontrolovala náz z iného uhla. No povedzte. Nie je krásna?

Postupne z kríkov vyšli aj ďalšie no nemohol som s objektívom lietať hore dole. Ešte jedno zafučanie a zagrúlenie a celá črieda prebehla popred nás a stratili sa ako duchovia na opačnej strane čistiny. S Palim sme si vymenili vytreštené pohľady a začali sa smiať. Nechápali sme, čo sa to vlastne stalo. No fotky sú dôkaz a tak to nebol sen. Večer ešte nekončil ale o tom až neskôr.

Neviem ako to ten Pali robí. Ja môžem chodiť do hory pomaly každý deň aj dvakrát a všetko mám na pol kilometra. Ale snáď vždy keď sa ku mne pridá on, zažije totálne safari. Na pár metrov mať diviaky, líšku a jelene počas jedného večera. To sa nestáva každý deň. A teraz sa mu ozaj nečudujem, keď sa mu so mnou nechce ísť na medvede.