Lykom odetí

Smola bola prelomená a tak som to chcel využiť. Obdobie, kedy majú jelene parohy v lyku sa už kráti. Ihneď ako som mohol, vybral som sa na miesto znova. Tentokrát trochu z inej strany.

Do terénu som sa tentokrát vybral o čosi skôr ako zvyčajne. Potreboval som nájsť vhodné miesto, kam sa ukryjem. Párkrát som tu už bol, no tento rok to bola premiéra. Slnko bolo vysoko a tak som nepredpokladal, že by bola zver už vonku. Na moje počudovanie sa už jelene motali na lúke. Ihneď som sa prikrčil a skryl za kríky. Potichu som vybral foťák a urobil pár dokumentačných fotiek. Nechcel som ich ale vyplašiť a tak som sa opäť radšej schoval. Hodnú chvíľu som jelene pozoroval cez husté kríky, až kým nezašli za horizont. To bola chvíľa aby sa dostal na miesto. Rýchlo som zobral ruksak a statív a svižným krokom som prešiel pár desiatok metrov pozdĺž kríkov, až som natrafil na široký zvierací chodník. Tu som sa zložil a zamaskoval. 

Výhľad na tejto lokalite nie je žiadna sláva. Jediné miesto, kam sa dá sadnúť sú kríky pod kopcom a tak väčšinu scény tvorí horizont s oblohou v pozadí. Len na ľavej strane za horizontom trčí pár stromov a vysoké kopce. Tam zvykne aj zver zalíhať, no kde sa ukáže je len lotéria. 

Ani som si poriadne nesadol a z opačnej strany začali vychádzať ďalšie jelene. Museli ležať pri potoku, kde sa ukrývali pred horúčavou. Aj napriek tomu, že bolo pod mrakom, tak ako aj minule, bolo sparno a vzduch sa ani nehýbal. Postupne vyšli na lúku, no nestále sa motali po horizonte.

Tajne som dúfal, že sa presunú na ľavú stranu, ktorá je o dosť fotogenickejšia. A akoby mávnutím čarovného prútika sa tým smerom aj vybrali. Najprv neisto. Len prvé tri kusy.

Až ich napokon nasledovala celá partia.

Na čelo sa dostal 12-torák, ktorého som poznal z minulej ruje. Bolo pekné ho opäť vidieť v plnej sile.

Ja som stále čakal na ten správny moment. Každou minútou som bol k nemu bližšie a bližšie. Až napokon nastal zlom. Jelene namiesto toho aby pokračovali doľava, začali zachádzať za horizont. "A je po fotení", pomyslel som si. Tak blízko, no predsa tak ďaleko. Hlavou mi chodili všetky negatívne scenáre. "Isto zašli na druhú stranu do lesa, kde majú ležoviská." A tak som len sklamane pozeral na prázdny horizont. 

Keď sa ale o 10 minút na hrane horizontu mihli prvé koruny, takmer som vyskočil od radosti zo stoličky. Presne tam som ich chcel mať. Presne s tými borovicami v pozadí. Už ostávalo len zaostriť a zakomponovať scénu. A to bol najťažšia úloha. Jelene sa akoby ani nepásli. Len sa presúvali z jednej strany lúky na druhú priamo popred mňa. V jednom celistvom šíku. Musel som si vybrať, na ktorého jeleňa sa zamerám. No ja som to už mal jasno dávno. Favorit toho večera bol práve ten známy 12-torák. A keď sa od stáda oddelil spolu s ďalšími dvoma, neváhal som ani sekundu. 

Rezkým krokom prešli popred mňa a ja som musel vymýšľať ako ich zmestím do hľadáčika. Až napokon prišla chvíľa, na ktorú som čakal. V hľadáčiku mi ostali len dva jelene. Ani som nedýchal.

Krásne mi zapózovali a prešli na druhú stranu, kde sa mi po chvíľke stratili z dohľadu, až sa nakoniec vrátili k potoku, odkiaľ vyšli. Rýchlo som preklikal fotky a kontroloval ostrosť. Technika ma ani tentokrát nesklamala a ja som sa nesmierne tešil z toho krásneho zážitku, na aký som čakal celé mesiace. 

Niekedy sa naše ciele môžu zdať ako nedosiahnuteľné. Najmä ak sa počas dlhej doby lepí smola na päty. Vtedy to platí dvojnásobne. Treba vydržať a ísť si za svojím. Výsledok sa nakoniec určite dostaví. V ten deň som uveril tomu, že sa to nadobro zlomilo. Že séria nezdarov sa skončila a miska váh sa prevrátila k lepším zajtrajškom.

#jelen #reddeer #wildlifephotography #naturephotography #slovakia #priroda #voda #divocina #fotografprirody #wildslovakia #cervuselaphus #naturelovers #forestlife #animalphotography #wildanimals #wildnaturesk