Láskou poháňaný 

Počas horúcich letných dní vychádza zver až neskoro večer, často až na hrane tmy. Jediné vykúpenie v týchto časoch je pre zver dážď. Letná búrka sa prihnala aj v tento deň a ja som neváhal a využil som túto príležitosť. Pršať síce prestalo už krátko po obede, no vzduch sa príjemne schladil. Nádej, že tentokrát zver vyjde skôr, bola väčšia ako inokedy.

Vybral som sa na jedno miesto, kde som pred pár dňami natočil zaujímavý súboj dvoch srncov. Za svoj život som ich mnoho nevidel. No už keď sa sokovia v láske stretli v mojej prítomnosti, bolo to na veľkú vzdialenosť, alebo za zlých svetelných podmienok. Alebo kombinácia oboch alternatív. Tentokrát to bolo síce tiež po západe slnka, no vzdialenosť bola dostačujúca. V ten večer sa mi ale nepodarilo nič odfotiť a tak som si chcel napraviť chuť. Tentokrát som si zvolil opačnú stranu lúky, pre lepší prístup a kvôli predpokladanému smeru vetra. 

Ako to tak býva, predpoveď nie je stopercentná, no že bude vietor fúkať presne naopak som nečakal. Trošku mi to narušilo plány. Už keď som sem meral takú dlhú cestu, musel som sa s tým vysporiadať. Po chvíľke som si našiel pekne zašité miesto pod lieskami, kde som zasunul stoličku. Po chvíľke som už bol až po uši zamaskovaný a čakal som, čo sa bude diať.

Stále ma ale mátal ten prekliaty vietor. Fúkal presne tam, odkiaľ chodilo srnčie. Z negatívnych myšlienok ma ale hneď prebral pohyb na opačnej strane. Z húštiny okolo potoka vyšla na pašu srna. A počas ruje sa hovorí: "Kde je srna, tam je aj srnec." A tak som napäto sledoval každý jej pohyb. Bola veľmi opatrná. Na každé šuchnutie lístia alebo prelet vtáka ihneď zdvihla hlavu a kontrolovala okolie. Pomaličky postupovala ďalej a ďalej od potoka. Stále však bola ďaleko a pozadie kazil elektrický oplôtok. V tom istom momente, presne na opačnej strane vyšla spoza kríkov srna so srnčaťom. Nepriaznivý vietor im zrejme neprekážal. Alebo sa vzduch niekde za mnou otáčal. "Už druhá srna. Kde je ten srnec?", hovoril som si. Na záber som čakal márne. O pár minút sa obe srny vrátili do úkrytu pri vode.

Ďalekohľadom som prezeral okolie. Po oblohe sa hnali ťažké tmavé mraky. Už to vyzeralo, že znova spŕchne. Na radaroch ale žiadne zrážky neboli a tak som sa opäť venoval sledovaniu perimetra. Na úplnom vrchu lúky, pod lesom vzdialenom asi 500 metrov som zbadal pohyb. Podľa farby srsti to bolo srnčie. Namieril som tým smerom foťák a po priblížení mi poskočilo srdce. Konečne sa ukázal aj srnec. Bola to síce poriadna diaľka ale skúsil som písknuť. Ako som predpokladal, srnec sa len pristavil, no ani sa neobzrel. Kráčal pozdĺž lesíka, až sa mi stratil z dohľadu. Bol som trošku sklamaný. Už ozaj som chcel poriadnu fotku srnca v ruji. Tento rok mi ale zatiaľ nebolo dopriate. A tak som ďalej sledoval okolie. 

Po pár minútach sa ale uprostred elektrického oplôtku zjavil ďalší kus srnčieho. Okamžite som zobral do rúk ďalekohľad. Srnec! Zrejme to bol ten istý, ktorého som pred chvíľou pozoroval. Ihneď som zobral vábničku a zahral na jeho nôtu. Srnec sa rozbehol. Ale tak zvláštne, bokom odo mňa. Až tak, že som sa nemohol otočiť. "Prekliate liesky," hovoril som si v duchu. Bežal však presne do miest, kde zašla opatrná srna. Usúdil som, že ju musel zbadať a išiel si ju skontrolovať. Vtedy som si hovoril, že už je po fotení. Ak je srnec so srnou, šanca, že ho "pritiahnete" je mizivá. A tak som v podstate len čakal kým sa zošerí a pôjdem domov s dlhým nosom. 

Netrvalo dlho a srna so srncom opäť vyšli na lúku. Žiadne naháňačky sa ale nekonali. Len tak sa vedľa seba pásli. Neskôr si ľahli do trávy a oddychovali. Na kopčeku oproti sa zjavil mladý srnček. Tak som si povedal, že skúsim aspoň jeho privábiť a tak som zapískal. Srnček sa obzrel a pokračoval v pastve. V tom sa ale srnec, oddychujúci neďaleko srny, zdvihol a pozeral mojím smerom. Pribehol k ležiacej srne, ktorá len o kúsok odskočila. "Pí, pí, pijáá," ozvalo sa z vábničky. Srnec znova podišiel o kus bližšie. No srnu si už nevšímal a zaujímala ho len moja ľúbostná pieseň. Posledné písknutie bolo z druhej vábničky, ktorú som mal vo vrecku a bolo tak tlmenejšie. Srnec sa rozbehol, doslova šprintoval ku mne. A ja som klasicky nestíhal prepínať z videa na fotenie. A to sa mi stalo osudným. Citlivosť som mal kvôli šumu nízko, čo som si uvedomil, až neskoro. Srnec sa našťastie zastavil pár metrov vedľa mňa a venoval mi pohľad aspoň jeden pohľad.

Keď odbehol o kus ďalej, prezeral som si fotky. V duchu som si poriadne ponadával, aký som babrák a šmatloš. Mohli to byť ozaj parádne fotky, keby....Keby som nechcel aj video aj fotky, aj modré z neba. No som už raz taký, chcem všetko a neraz to potom dopadne, že nemám nič. 

Čo človek pokazí v teréne, musí "krvopotne" zachraňovať v postprocese. A tak som zbúchal so škrípajúcimi zubami jeden záber, pre ilustráciu, ako by to mohlo vyzerať, keby som nebol....veď viete, šmatlák :D.

A tak si to tu ukladám ako memento, že sa mám venovať zrejme len jednej veci a to poriadne.

Čas sa mi však kráti. Na srnce mi osáva už len nejaký týždeň s menšími prestávkami a tak som zvedavý, čo prinesú ďalšie výpravy za týmito malými paroháčmi.