Malý staviteľ

Väčšinu fotolovov mám nejakým spôsobom plánovaných. Viem čo chcem cvaknúť, viem kde je tá možnosť stretnúť žiadaný objekt a potom je to už len o šťastí. No a potom sú tu fotky, ktoré vzniknú úplnou náhodou pri ceste za hlavným cieľom, alebo len tak na potulkách po prírode. Tak vám príbeh jednej takejto nečakanej fotky rozpoviem.

S Palim sme sa vybrali poslednýkrát kuknúť kuvička Kuka, ktorého sme fotili pred pár týždňami. A keďže v lese sa dá fotiť až trošku neskôr, sadli sme ešte po tme na lúky pod les. Cestou sa krásne ozývala sova lesná. Bola však mimo našej trasy a tak sme si len užívali jej tajomné húkanie. Dolinou sme prešli za pár minút a na jej konci nás čakal ešte strmý výšľap pod horu. Z lenivosti som si nebral stoličku, aj napriek tomu, že som dobre vedel, že bez nej to tam moc nejde. Už po pár minútach sedenia som to trpko oľutoval. Vykrivený som vydržal sedieť asi len hodinu. No "našťastie" nič neprišlo, ináč by som tam taký dolámaný nič nedokázal odfotiť. 

Počasie nebolo ideálne. Fúkal vietor a obloha bola zamračená. Z posledných síl som sa otočil k Palimu, sediacemu pár metrov odo mňa a potichu som sa spýtal: "Ideme na toho kuvička či niekam k vode?" Pali len mykol plecami. "Však poďme skúsiť", odpovedal. Pobalili sme si "vercajk" a vybehli sme cez dolinu na bočný hrebienok.

Cestou sme stretli len krásnu ryšavú veveričku. No na tých popílených bukoch sa jej moc nechcelo fotiť. Po príchode sme trošku dumali, ako sadnúť. Nakoniec sme sa rozhodli sa trošku zašiť pod kopec, kde trošku menej fúkalo. Po sovičke ale ani chýru ani slychu. Dúfam však, že im kdesi pilčíci nevypílili hniezdny strom alebo ich nadobro z lokality nevyplašili. 

No a keďže sme mali ešte dáky čas, chceli sme skočiť niekam k vode. Opäť sme to všetko pobalili, prehupli sa cez hrebienok a pomaly sme schádzali dole. "Ešte pôjdu jelene", hovoril som Palimu, keď mi do nosa vošiel ich pach. Môj zrak však zaujalo niečo iné. Sýkorka chochlatá si sadla predo mňa na strom. Zdvihol som objektív a pozeral som scénu z bližšia. Zrazu odletela a sadla si na vzdialenejší konár a vypustila zo zobáčika kôpku pilín. Najprv som nechápal, ale keď znova zaletela k stromu a znova vyniesla práchno z odumretého buka, bolo mi všetko jasné. Ihneď som rozložil statív a urobil som pár záberov. Vtedy sa už vedľa mňa rozostavil aj Pali. Rozhodol som sa ešte prejsť pár metrov do strany, kde sa črtal iný uhol záberu. Tento malý punkáčik si spolu so svojou družkou stavali hniezdo. Opakovane zalietali do dutiny stromu aby sa o pár sekúnd vynorili s plným zobáčikom práchna. 

Sýkorka chochlatá -Lophophanes cristatus-

Najzaujímavejšie bolo ako chodili vysýpať "stavebný odpad" na vzdialenejší konár. Po prílete len otvorili zobáčik a vzduchom sa niesli vetrom unášané piliny. 

A tak sme namiesto plánovaného kuvička pozorovali náhodne nájdený pár mojich najobľúbenejších sýkoriek pri stavbe príbytku. Niekedy netreba chodiť s klapkami na očiach a ísť slepo za svojim cieľom. Často tak môžme prísť o mnohé zaujímavé príbehy.