Mimozemšťan

Vstávanie v lete býva ozaj náročné. O to viac, ak deň predtým svadbujete. Prezieravo som si ale večer nastavil budík. A dobre som spravil. Síce až na druhýkrát ale predsa som vstal. Prvý budík som vypol, bol som unavený z celého dňa. Keď však budík zazvonil druhýkrát a ja som zistil, že už neviem zaspať, vytrepal som sa z postele. Za pol hodinku som už kráčal popri potoku. Plán bol pozrieť srnčiu, či sa ruja už rozbehla aj tu na severe.

Netrvalo dlho a dorazil som na miesto. Ponad lúku sa vznášala tenká vrstva prízemnej hmly. Dokonalé podmienky na fotku srnca. Spoločnosť mi však od príchodu robila len srnka. Z nohy na nohu som sa predieral cez vegetáciu a vďaka maskovaniu som sa dokázal priblížiť, ba dokonca aj rozbaliť techniku bez toho aby sa vyľakala. Bolo stále šero a tak som musel vyčkať. Nanešťastie sa po rozvidnení rozhodla ísť opačným smerom ako som si predstavoval a tak z fotky nič nebolo. A ani nič iné sa neukázalo. Iba ďalšia srna s potomkom v diaľke.

Ráno som si ešte hodil do ruksaku makro objektív. V duchu som si hovoril, že by som cestou k autu mohol pozrieť nejaké vážky, ktoré som mal v pláne už dlhšiu dobu. Prechádzal som cez potok, keď som v začul brechanie srnca. Stál vo vysokej tráve a bäkal. Našťastie to nebolo to bäkanie, ktoré znamená nebezpečenstvo, ale dával všetkým najavo, že on je tam pánom. Vytiahol som vábničku a pokúsil som sa ho privábiť. No neúspešne. Na pískanie nereagoval, ani sa len neobzrel. Zrejme je ešte priskoro. U nás na severe srnce najviac reagujú od začiatku augusta. A tak keď nešiel on, musel som ísť k nemu ja. Skrčený som sa pomaličky približoval pomedzi vysokú trávu. Stále o mne nevedel. Keď už som bol na dostrel, chcem som si spraviť video. No kým som rozložil statív, srnec sa stratil v poraste. V duchu som si nadával, že som mal byť rýchlejší. "No ale čo už s "rozliatym mliekom"", pomyslel som si. Prešiel som na cestičku a zbadal som slimáka na steble trávy. Prehodil som makroobjektív a skúšal som spraviť zopár fotiek. Nič z toho nebolo. Vietor pofukoval a mne sa triasli ruky. Pokračoval som teda ďalej. V tom ma zaujala vážka sediaca na vrchu kvetu. Pomaličky som sa k nej približoval. No vďaka mojej nešikovnosti, som zavadil objektívom o stonku kvetu a vážka uletela. No zrazu moje oko padlo na iného tvora. Oveľa vzácnejšieho ako je vážka. Neveril som vlastným očiam čo to visí z kvetu, len pár centimetrov od miesta, kde ešte pred chvíľou sedela vážka. Modlivka.

"Modlivka? Tu u nás?", s otvorenými ústami som neveriacky hľadel pred seba. Ako dieťa som ju pár krát videl v Štúrove, kde som trávil letné prázdniny u starých rodičov. Druhýkrát som ju videl počas jelenej ruje v septembri v 2D vydaní na jednej lesnej ceste u nás neďaleko Žiliny. Myslel som si však, že to je len dáka náhoda. Ale očividne tu naozaj žijú. 

V sekunde mi začalo v hlave šrotiť, ako ju cvaknem, rýchlo video, kde mám statív... Potom som sa trošku ukľudnil. Modlivka nie je zajac, že by vedela v sekunde zmiznúť a tak som a pekne pomaličky začal krok po kroku.

No očividne sa jej moc nepáčil môj foťák a moja maličkosť poskakujúca okolo a tak sa presunula na steblo rákosia.

Musel som teda zmeniť pozíciu aj ja a vtedy mi spadla sánka druhýkrát. Ďalšia modlivka. Menšia a zelená, zrejme samček. Rozmýšľal som, že aká je pravdepodobnosť, že človek na severe Slovenska nájde v jeden deň 2 exempláre modlivky na lúke o veľkosti futbalového ihriska.

Mrzelo ma len to, že slnko už bolo vysoko a títo mimozemšťania nie sú pokrytý rannou rosou.

Ani neviem ako dlho som sa tu okolo nich motal, no jedno je jasné. Baterka už blikala na červeno a ja som usúdil, že už mám čo som chcel a dám im pokoj.

Cestou domov som si len neveriacky premietal, čo sa to vlastne stalo. Aké je to len bolo šťastie, že som ráno nevypol aj ten druhý budík, ako som prezieravo zobral aj makroobjektív, ktorý som nemal v rukách hádam aj roky, že som sa vybral na konkrétnu lokalitu a že som ich tam vôbec zbadal. Toľko šťastia pokope, doteraz sa mi tomu nechce uveriť. Našťastie mám tieto fotky, aby mi to pripomenuli.