Mladík

Každým rokom sa snažím nájsť nové miesta, z ktorých by vznikli nové, iné zaujímavejšie zábery. No na niektoré miesta nedám dopustiť. Bohužiaľ sa mnoho z tých najlepších miest už stratilo a ďalšie sú na rade. Dôvodom je človek a jeho aktivity. Medzi tie miesta patrí aj jedna dolina pod Súľovskými vrchmi. Vždy tu boli najkrajšie jelene v okrese. No má jednu veľkú nevýhodu, je tam pekne. A tak jedno ráno, keď som striehol na diviaky, mi prišlo smutno pri pohľade na vybagrované základy nového domu, či chaty. A tak som sa rozhodol, že využijem zrejme posledný rok fotenia na tejto lokalite. 

Ráno cestou autom mi v hlave zneli slová pesničky od Polemicu, You can get it. Spieva sa v nej, že keď človek naozaj chce niečo dosiahnuť, musí len skúšať a skúšať a ono sa to nakoniec podarí. 

"You can get it if you really want. But you must try, try and try, try and try. You'll succeed at last."

No a tak som sa namotivovaný sunul tmou za jeleňmi. Predchádzajúci deň výdatne pršalo a tak bola pôda mokrá a všade bolo blato. Po rovnej ceste to v gumákoch človek ani nezbadá. Horšie to je pri chôdzi nahor. Urobíte krok a noha sa vám pi prekračovaní pomaly, niekedy rýchlejšie, zošmykne kým položíte tú druhú na zem. A tak som sa s pohybmi Michaela Jacksona posúval hore strmým kopcom. Trvalo mi to hádam 2krát dlhšie ako normálne a stálo ma to neuveriteľné množstvo energie. Až som sa musel na vrchu kopca vydýchať. Po dolinách sa prevaľovala hmla a navodzovala priam jesennú atmosféru. Vďaka dažďu sa ale išlo cez les a suchú trávu tichšie. Aj malé konáriky, ktorými je zem v smrekovej mladine doslova posiata, boli zraz "mäkšie" a neprašťali pod nohami pri každom kroku. 

Prekľučkoval som sa pomedzi stromy až na okraj lúk. Jelene už boli nadohľad a tak som učupený pri poslednom smreku chvíľku váhal či sa ísť ukryť medzi trnky alebo zostať na mieste. Nakoniec som ale ostal kde som bol, a zrejme som aj dobre urobil. Výhľad mi z veľkej časti zakrývali drobné konáriky, no veril som, že jelene nakoniec budú prechádzať okolo mňa. Už vtedy mi niečo naznačovalo, že keď som sa nepozorovane usadil a zamaskoval, tentokrát to vyjde.

Hmla sa vlnila po doline zo strany na stranu a striedavo odhaľovala a ukrývala jelene roztrúsené po svahu. V spodnej časti lúk sa pásla črieda diviakov. Boli to kance a lanštiaky, malé prasiatka odbehli ešte za tmy na druhú stranu jarku. Pomaly sa rozvidnievalo. Vtom sa diviakom niečo znepáčilo a dali sa na ústup. Rozbehli sa hore lúkou, rovno pomedzi jelene. Tie bojazlivo uskakovali a ja som si pripadal ako vo filme Pán prsteňov, keď sa jazdci na koňoch z Rohanu rútili cez obrovské hordy orkov. Malo to len jeden háčik. Išli priamo na mňa. Sedel som tak 3 metre od vydupaného chodníčka a vedel som, že presne po ňom pôjdu. Vedel som aj to, že keď ich vyplaším, strhnú so sebou aj jelene. Neostávalo mi nič iné, len sa prikrčiť k zeme ešte viac, nehýbať sa a dúfať, že si ma nevšimnú. Prešiel prvý, nič. Následoval druhý kanec, nič. Tretí už na mojej úrovni zastal a zneistel. No pokračoval ďalej. Štvrtý a piaty to po ňom zopakovali s tým rozdielom, že pridali do kroku. Šiesty šiel lanštiak. Ten ani nezastal, len sfučal a vyšprintoval za predošlými kusmi. Na okraji lúky ešte ostalo 5 minuloročných diviačkov. Pri varovnom fučaní sa zarazili a chvíľu vyčkávali. Našťastie ma obišli z druhej strany a vtedy som už vedel, že dnes to musí vyjsť. 

Nepozorovane som sa zamaskoval, prečkal som "nájazd" diviakov. Jediné čo mi stálo v ceste bolo mizerné svetlo a zopár konárov a lístkov. Veril som, že oboje sa časom vyrieši. Vietor som mal na túto lokalitu nezvyčajne dobrý, ba priam až dokonalý. Vanul mi priamo do tváre a tak mi ostávalo len čakať. Postupne vychádzalo slnko, čím sa vyriešil prvý problém. S tým druhým to bolo horšie. Niektoré jelene si nerušene ľahli na lúku a užívali si pokoj. Vo mne však naopak všetko vrelo netrpezlivosťou. Trvalo hodnú dobu, kým som mal ničím nerušený výhľad. Slnko už krásne osvecovalo lúku a črieda pomaly zachádzala do lesa. No čo čert nechcel, akoby naschvál išli jelene veľmi blízko. Tak blízko, že som ich ledva napratal do záberu. Na väčšine potom trčala časť tela iného, alebo naopak som nedopatrením odrezal kus nohy alebo parohu. Nakoniec som si z celého fotenia vybral túto jednu.

Jeleň lesný -Cervus elaphus-

Jelene postupne zachádzali jeden po druhom. No moc som sa nechcel hýbať, aby som ich nesplašil. No stalo sa to, čo som nechcel. Jeden prešiel priamo po za mňa, kde zrejme chytil vietor a vyľakal sa. Zbehol kúsok nižšie a tým strhol aj zvyšok čriedy. Odbehli ale len pár metrov a po chvíľke nervozity sa znova začali pásť a postupne si polýhali do orosenej trávy. 

Sedel som tam až do siedmej, či pol omsej aby som ich nevyplašil, čo sa mi nakoniec podarilo a nerušene som sa vytratil cez mladinu. Jelene tu už nie sú čo to bývalo. Pred pár rokmi, keď som túto lokalitu našiel, nebol problém zazrieť viaceré 18 a 20toráky. Tie najlepšie už bohužiaľ visia niekde na stenách a tak musím len dúfať, že postupne sa v týchto mladých prebudia gény ich predkov. Horšie to už bude ale s tými miznúcimi miestami na fotenie a tak aj keď sa možno nájdu v budúcnosti pekné jelene, nebude ich kde fotiť.