Na brehu rieky

Bolo škaredé sychravé počasie, sem tam prehánky, obloha úplne zatiahnutá ťažkými sivými mrakmi. No keď ju miluješ, nie je čo riešiť. A tak som sa opäť vybral s foťákom do terénu. A akoby nebolo dosť vody z neba, vybral som sa k rieke.

Po septembrových povodniach to tam vyzerá "trošku" zdevastovane. Veľká voda sa tu ale premelie ročne niekoľkokrát a tak som už na to zvyknutý. Je to však veľká škoda, keďže kryt na fotenie by sa tam poriadne zišiel. Už som ich tam niekoľko postavil, no žiaden z nich neprežil nápor vody. Jediná možnosť je teda zamaskovať sa niekde na brehu. Najčastejšie využívam polohu ležmo, no tá funguje najlepšie v zime a na jar, kým nie je vegetácia príliš vysoká a nezakrýva výhľad. Predpokladal som, že po povodni bude tráva uľahnutá a bude sa dať ísť s objektívom pekne nízko. Mýlil som sa. Nebola uľahnutá dosť a tak som si musel sadnúť pod ohnutú vŕbu opodiaľ.

S prestávkami neustále mrholilo, psa by ste vonku nevyhnali. No ja som sníval o fotke volavky, ako sedí na kameni vo vode a okolo nej padajú dažďové kvapky, alebo jeleňa, či diviaka prechádzajúceho cez vodu. K tejto rieke chodím už s hotovými fotkami v hlave. Niektoré sa už podarilo naplniť, niektoré ešte nie. Každý deň sa môže jeden sen pretaviť na skutočnosť, a tak vytrvalo skúšam, znova a znova.

Už som rozmýšľal, že to pomaličky zabalím a pôjdem sa prejsť po brehu. Za celý čas som nemal ani poriadne zapnutý foťák, nič sa okolo mňa nedialo. Aj také sú dni. Celý čas som mal objektív namierený priamo pred seba, no ani som sa cezeň nepozrel. Až keď som sa chystal na odchod, pozrel som cez hľadáčik a hľa. Kalužiak! Ani neviem kde sa tam vzal, kedy prišiel. Možno tam bol celý čas ale ja som si ho vôbec nevšimol. Na brehu medzi kameňmi má dobré maskovanie. Na fotku tak malého tvora som bol ale ďaleko. A keďže sa blížil aj čas odchodu, povedal som si, že sa k nemu skúsim prikradnúť. Nedával som tomu veľké nádeje. Väčšina vtákov má veľkú únikovú vzdialenosť, no človek nikdy nevie na akého jedinca natrafí. A tento bol celkom nebojácny. Po chvíľke plazenia po mokrej tráve som sa dostal až na okraj rieky a kalužiaka som si aj dokumentačne cvakol.

Svetelné podmienky boli už ale ozaj zlé a tak som sa pobral po brehu k autu. Po pár metroch som doslova spadol na zadok. Na brehu pri vode som zbadal jeleňa s jelenicami. Ihneď som sa skrčil za porast. Našťastie ma nevideli a pokračovali priamo ku mne. Skúšal som fotiť, no neustále mi foťák preostroval na jelenice, akoby mi nechcel dopriať fotku jeleňa. Kráčali po brehu až sa stratili vo vegetácii. Vedel som ale, že ich chodníček pokračuje priamo ku mne, a tak som urobil pár krokov späť a kľakol som si medzi vŕby. O pár minút už boli pri mne. Prvá išla jelenica.

Svetla už nebolo žiadne a tak som musel siahať po vyšších citlivostiach ISO. Za jelenicou o chvíľku vyšlo jelienča a zvedavo na mňa pozeralo.

Už už som čakal kedy sa za nimi ukážu parohy. No bohužiaľ som doplatil na nepriaznivý vietor. Jelenica natiahla krk hore a silno natiahla vzduch cez doširoka otvorené nozdry. Aj napriek tomu, že nič podozrivé nevidela, zavelila na ústup a tak ako prišli, tak aj odkráčali. Ja som stále čakal, či sa ukáže jeleň. Ten vybehol z porastu až po tom ako okolo neho prešla jelenica a pokračoval po brehu. Zrazu zastal a venoval mi pohľad.

Takto nejako som si to predstavoval, len o hodinu skôr. No spojenie jeleňa a vody, to mám veľmi rád a som vďačný za každé takéto stretnutie. Je to predsa len iné, ako fotiť zver na strniskách alebo vykosených lúkach medzi kravami.

Dúfam, že nabudúce bude svetlo priať o trošku viac a my sa znova stretneme. A možno nie, ktovie. A v tom tkvie to čaro, fotenia divokej prírody. Nikdy neviete, čo sa stane, no aj napriek tomu tam idete, nachodíte kilometrov, presedíte hodiny a možno raz sa to podarí.