Na divokej lúke

Keď som odchádzal predošlý večer z terénu, bol som nesmierne šťastný a vďačný za zážitok. No už vtedy som za začal cítiť zle. Začala ma bolieť hlava, začal so kýchať a cítil som tlak na prieduškách. Niečo na mňa išlo. Ruja sa po zmene počasia rozbehla a ja som mieril do postele. Veru nie ideálne výhliadky. Doma som sa nadopoval liekmi a ľahol som si. Keď som zaspával, nastavil som si budík a povedal som si, že uvidím aká bude noc a podľa toho sa rozhodnem.

Ráno som sa prekvapivo zobudil relatívne fit. Nebolo to 100%, ale vedel som, že to zvládnem. Išiel som na miesto, ktoré nie je až tak ďaleko. No čakal ma strmák priamo od auta. Teplo som sa obliekol a vyrazil som. Po ceste som stretol zopár kusov vysokej, ktorá sa vracala na denné stanovištia. Pravidelne som ich tu stretával, a minulý rok som len o vlások unikol nehode, keď mi pred auto skočilo jelienča. Dával som si teda pozor a išiel som poriadne pomaly. Nikam som sa neponáhľal, času som mal dosť.

Auto som odstavil na okraji dediny a ďalej som pokračoval pešo. Strmo hore, cez bazový hájik, po zvážnici až pod mladé buky. Už som tu bol túto sezónu 2 krát, ale zver išla vždy ďaleko. Mal som teda už vytipované miesto kam si sadnem. Nemal som ho však pripravené. Nechcel som moc trčať do priestoru, a tak som sa snažil zasunúť medzi mladé stromčeky. To ale spolu s príchodom spôsobilo šuchot, ktorý zaujal miestneho srnca. Ani som si v tej tme nevšimol, kedy prišiel. Zbadal som ho až vtedy, keď mi vynadal hlasným bäääu a odskákal krížom cez celú lúku. "Parádny začiatok dňa", pomyslel som si. Rýchlo som sa zamaskoval a nehybne čakal na východ slnka. 

Na túto ročnú dobu bola poriadna zima. Teplomer ukazoval 5°C. V údolí podo mnou sa prelieval jemný opar a v lese nado mnou pískal nečakaný spoločník, kuvičok vrabčí. Jeho typicky jesenné pískanie sa ozývalo celou dolinou. V duchu som si hovoril: "Už len ručanie jeleňa tu chýba." 

Keď sa rozvidnelo, nado mnou sa objavila srna. Pásla sa na rosou zmáčanej tráve a prechádzala pomedzi kríky. V tom istom momente prechádzal v spodnej časti mladý jeleň. Parohy mal ešte v lyku. V hájiku, na okraji ktorého som sedel, sa po stromoch naháňali veveričky a robili taký randál, že ani stádo vysokej by sa zaň nemuselo hanbiť. Skákali a naháňali sa po konároch liesok a hlohov s ich špecifickým džavotom. V tom sa medzi mnou a srnou zjavil srnec. Z čista jasna, nehlučne. Muselo ho prilákať šušťanie veveričiek, alebo pach srny. Akonáhle ju zbadal, začala naháňačka. Svetla bolo ešte málo a tak som sa len prizeral. Mladý paroháč hnal svoju družku dole kopcom, kde urobili pár koliečok a napokon zastali. Po chvíľke srna odišla a srnec si to ani nevšímal. Za chrbtom sa mi znova ozvali veveričie hrátky. Až vetvičky praskali. Srnec pozrel tým smerom a už aj uháňal ku mne s nosom zaboreným v tráve.

Prešiel popred mňa a vôbec si ma nevšímal. Vyzeralo to akoby ho zaujímal pach srny, ktorá sa tam pásla. Chrčal ako starý tuberák a stále sa motal po jej stope, aj napriek tomu, že ju nechal pred malou chvíľkou len tak odísť. Bolo to veľmi zvláštne ale srnec takto urobil zo dve kolečká až sa nakoniec zastavil a zapózoval uprostred rozkvitnutej divokej lúky.

Pozeral na mňa, no nevedel čo som zač. Tým krásnym nežným "kukučom", ktorý mám na srnčej najradšej. Do toho tie chlpaté ušká, dokonalé. Za pár sekúnd už robil tretie kolo okolo hlohu ale mojím smerom už nešiel. Pokračoval ďalej po lúke, kde sa mi stratil z dohľadu. 

Neskôr som ešte prešiel pozdĺž lesíka na lúky ďalej vzadu. No už som nemal šťastie a hlavne čas sa viac motať po okolí. Zbalil som techniku a upaľoval som do práce.