Na dosah ruky

Po zasneženom konci novembra som čakal, že tento rok bude ozajstná zima. Opak bol však pravdou. Sneh síce pár dní vydržal, no v polovici decembra už bolo opäť teplo a po bielej pokrývke ani chýru ani slychu. A to aj na horách bol celkom problém nájsť nejaké fliačky snehu. A tak nastal štandardný scenár aký tu máme niekoľko posledných rokov. 

Zmena nastala až na konci roka. Teplota klesla a objavili sa aj snehové prehánky. Tie však neboli natoľko výdatné, aby vytvorili v podhorí súvislú pokrývku. Ja som však neváhal a na fotenie som využil každú príležitosť. Ciele som si ale nedával žiadne a keďže koniec roka bol v práci hektický, jediný cieľ bolo si trochu oddýchnuť. Posedieť si sám v tichu lesa a pozrieť ako sa darí tunajšej faune. 

Napriek tomu, že som nemal vytýčené žiadne priority, čo by som chcel vidieť alebo odfotiť, stúpal som do kopca plný nadšenia a očakávania. Do hory sa vždy teším, priam až s detskou radosťou. Ako keď som si ako malý našiel pod vianočným stromčekom darček a nevedel som čo v ňom je a nevedel som sa dočkať, kedy ho rozbalím. Dnes sú pre mňa darčekmi tie chvíle, keď kráčam temným lesom na svoje obľúbené miesta a užijem si hlavne pokoj. Ten ale čím ďalej tým častejšie končí po pár minútach. Aj toto ráno takmer skončilo, skôr ako začalo.

Bola ešte poriadna tma, keď som si sadal pod mladý smrek na okraji lesa. Predo mnou na lúke sa pásla vysoká, prevažne jelenice. Nebolo ešte ani pol 7, všade bola poriadna tma a na druhej strane doliny sa objavilo auto. Aj napriek tomu, že len prechádzalo, zver zneistela a začala pomaly zaťahovať. Auto prešlo popod horu a zišlo do neďalekej dediny. O 10 minút na to cez kopec prechádzalo ďalšie. To už bola zver na kraji lesa. Posledný klinec do povestnej rakvy zabil poľovník na aute, ktorý si to ešte stále v tme namieril krížom cez lúku. S hrkotajúcim prívesným vozíkom si to mieril do stredu, kde pod celtou skladujú seno. Strávil tam dobrých 15 minút. Za ten čas zmizli aj posledné kusy zvery aj na kopci oproti a s nimi aj moje nádeje na nejakú fotku. Aj napriek okolnostiam sa vo mne prebudil budhistický duch a ostal som sedieť. Oprel som si hlavu o kmeň smreku, zavrel oči a načúval zvukom lesa. V tom sa niekde za mnou ozval šuchot. Zmrznuté lístie šušťalo pod váhou krokov. Vôbec som netušil čo to môže byť. Jedno bolo jasné, neboli to ťažké kroky ako robí jeleň. Skôr také rýchle vrtké, ako zajac, líška či srnčie. Kroky sa postupne približovali. Na fotenie ešte bola stále tma a tak som sa zbytočne neplašil za fotkou. Iba som otvoril oči a nehybne čakal, čo to ku mne ide. A na chvíľu akoby som sa ocitol v inom svete. Ktovie odkiaľ, cez tmavý les si to ku mne namierila srnka. Toto stretnutie bolo ale ešte o kúsok odlišnejšie ako moje blízke stretnutia. Srnčia slečna prišla ku mne na vzdialenosť, ako ešte žiaden divý tvor. Akoby som tam ani nebol. Sklonila hlavu k mojej topánke. Nechápal som čo sa deje. Natiahla môj pach a ostala stáť. Ani som nedýchal, nechcel som ten moment ničím pokaziť. Zdvihla hlavu, pozrela na lúky, kde sa ešte pred pár minútami pásli jelene. Tak divoká a nežná zároveň. Mohol som ju pohladkať, odfotiť na telefón. Nespravil som nič, len ukladal ten moment hlboko do pamäte. Srnčia dáma si odkusla suchú trávu spod mojich nôh a odkráčala naspäť do lesa. Takýto moment som za celý život nezažil. Úplné splynutie s prostredím, magické, ba priam intímne spojenie s prírodou. Určite som musel mať vytreštené oči ako Pali pri blízkych stretoch.

Postupne sa rozvidnievalo a ja som si povedal, že už keď som sa sem trepal, počkám na východ slnka. S úsmevom na tvári som len tak pozeral do diaľky a čakal na hrejivé lúče spoza Malej Fatry. Ani im sa akosi nechcelo vykuknúť spoza hrebeňa. Vtedy som zazrel niečo na lúke predo mnou. Pozrel som sa cez hľadáčik a takmer som vyskočil. Krásny 16-torák, ktorého som videl naposledy v júli, keď mal ešte parožie v lyku. Vtedy som si myslel, že aj tá malá výsada sa bude "počítať". Od leta sa naše cesty rozišli. Márne som sa ho snažil nájsť po vytlčení a častokrát som rozmýšľal, či prežil ruju. A teraz tu stál v celej svojej nezvyčajnej kráse. Nakoniec vyzerá, že je to "len" 16-torák. 

Zrazu zastal a uprene pozeral do diaľky. Už som myslel, že sa splaší a utečie. 

Našťastie žiadne nebezpečenstvo nehrozilo a postupne sa približoval.

Cestou sa pokojne pásol a ja som si mohol detailne prezrieť jeho mohutné parožie, ktoré mi od začiatku pripomínalo lopaty losa.

Opäť sa zarazil, no tentokrát mu pohľad padol priamo na mňa. Myslel som si, že bude nasledovať útek. Ani som sa nepohol a on pokračoval v raňajkách.

Ešte chvíľu sa popásol a keď už som mal nafotené fotky a natočených zopár videí, pobral sa na ležovisko.

Ja som sa v ten deň musel už druhýkrát štípať do ruky, či sa mi to len nesníva. Bola to však skutočnosť. Záver roka ako sa patrí.

Kto by to bol povedal, že po takom začiatku mi príroda nadelí takéto zážitky. A to sú tie momenty, keď sa oplatí chodiť stále do terénu, aj keď nie vždy sa darí a čakať dlhšie aj napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam. Som nesmierne rád, že som mal možnosť stretnúť tohto jeleňa ešte raz v plnej kráse. Onedlho spolu s rovesníkmi zhodia parožie a začne sa nová etapa. Pevne verím, že sa ešte stretneme a ja som zvedavý aké parožie nasadí tento rok.