Na kameni pri rieke

Kosenie vysokej trávy sa zrejme odkladá až na budúci rok. Len zopár lúk už zbavili metrovej trávy, no tie moje obľúbené vôbec. Ani v lese sa mi niekoľkokrát po sebe nedarilo a tak ostávalo len jediné, ísť k vode. Hovoril som si, že tu by sa už čosi mohlo pripliesť pred objektív. 

Ešte za tmy som kráčal od auta k rieke. Na cestu mi svietil mesiac. Zbehol som dole briežkom a kráčal som cez lúku. Kvapky rosy mi zmáčali komplet celé nohavice. Ba aj mikinu som mal vlhkú. Nerobil som si z toho ťažkú hlavu. K vode to bolo už len "pár" metrov.

Keď už som bol pri brehu, moju pozornosť upútali spiace labute vo vzdialenej zátoke. S hlavami sklonenými a uloženými medzi krídlami sa pokojne unášali na vlnkách od plávajúceho bobra. Prikrčený som sa blížil na vopred pripravené miesto. Postupne som začal vyberať maskovačky, keď sa ku mne blížila tmavá silueta. Myslel som si, že je to ten bobor, ktorý čeril hladinu v zátoke. No keď sa silueta blížila k brehu, niečo mi tam nehralo. Hovoril som si v duchu: "To je ale chudý bobor". Vedel som, že takto blízko pri brehu už bobor zvykol stáť na svojich. Vtedy mi to docvaklo. "Veď to je vydra!", preblyslo mi hlavou. Samozrejme, že foťák bol ešte v batohu. A aj keby nebol, bola ešte tma ako v rohu. A tak som sa len tak zviezol na deku a oprel sa o kameň a užíval si tie krásne chvíle s riečnym vlkom.

Kým sa však rozvidnelo, divný bobor sa aj s labuťami stratili v diaľke. To ráno sa mi tam ale príjemne ležalo. Chlad ma príjemne objímal a ja som si užíval každú chvíľu. Vedel som, že keď slnko vystúpa vyššie, bude neznesiteľne teplo.

Všade na vôkol poletovali rybáriky. Párkrát mi sadli skoro na hlavu. Tohtoročné prírastky. Už opustili hniezdo a ešte chvíľku sa budú zdržiavať v blízkosti rodičov. Tí však majú iné starosti. Druhá znáška už je na ceste. 

S pribúdajúcim svetlom a časom som prestával veriť, že sa niečo ukáže. Spomenul som si však na jelienka a v duchu som si hovoril, že vtedy sa určite tá smola prelomila. A ako to tak býva, keď to človek najmenej čaká, tak sa niečo udeje. A tak mi znenazdajky len pár metrov pred objektív sadli dva trasochvosty horské. Pomaličky som chytil foťák a otáčal som ho smerom na kamene na kraji brehu. Ani som nedýchal. Nechcel som ich vyplašiť. V duchu som tŕpol, no nemohol som sa hýbať rýchlejšie. Len som sa modlil: "Vydrž ešte! Počkaj! Neodlietaj!" 

Neodleteli. Teda odleteli, ale ja už som mal dušu na mieste. A bolo to potvrdené. Smola prelomená! S obrovským nadšením som si obzeral fotku na displeji fotoaparátu. Veľmi som sa tešil. Možno pre niekoho je to obyčajná fotka malého vtáčika na kameni, no pre mňa to bolo ako pohladenie. Priam až vykúpenie po tých dlhých zakliatych týždňoch.