Na kontrole

Január ubehol ako voda, a spolu s ním aj posledné zvyšky snehu. No ani s vodou to už pekných pár týždňov nevyzerá dobre. Príroda je vyschnutá. Takto som si veru február nepredstavoval. Ako sa však hovorí, človek mieni, príroda mení. Aj napriek tomu, že to vonku vyzerá ako vyzerá, čo by to bol za víkend bez fotolovu.

Pravidelne striedam 2-3 lokality, kde to má najväčší význam. Tento raz opäť padla voľba na líščie miesto. Už ani neviem koľký krát som tu bol za posledné obdobie. A tá líška sa mi neustále vyhýba. Ako som tak stúpal do kopca, po zmrznutej rozjazdenej zvážnici, hovoril som si, že ak sa mi tu dnes niečo nepodarí odfotiť, popozerám sa po iných miestach. 

Zmrznutá hlina mi prašťala pod nohami a na psychickom komforte mi to moc nepridávalo. Najmä keď som po ceste vyplašil pár jeleníc, ktoré obhrýzali spílené stromy na okraji smrekovej mladiny. O pár metrov ďalej na mňa z tmy sfučal diviak a odskočil do vysokej trávy. "Nie najlepší začiatok", pomyslel som si a pokračoval som. Prešiel som okolo druhej mladiny, preskočil potok, obišiel brezový háj a už som tam bol. Už stačilo len prejsť po okolo skládky dreva, na okraji ktorej mám pripravené miesto. 

Keď som vyťahoval techniku z ruksaku, začínalo sa pomaly brieždiť. Východ slnka ohlasovali aj vtáky. Na takýto štebot ale nie som začiatkom februára vôbec zvyknutý. Po niekoľkých minútach prechádzala ďalšia skupina vysokej po okraji rúbaniska. Ešte bolo málo svetla a ani prostredie nič moc a tak som ich len pozoroval. Dúfal som, že by aspoň tie diviačky mohli prejsť, keď som cestou žiadnu líšku nepočul. 

Svetla postupne pribúdalo a moje nádeje sa zmenšovali. Posledný klinec do rakvy zabil cyklista-motorkár (na elektrobicykli), ktorý prešiel krížom cez lúku niečo po 7 hodine. Vtedy som si povedal, že sa na to vykašlem a idem. Aj tak som mal byť onedlho doma. Nakoniec som sa ale upokojil a napokon som ešte ostal. "Keď už to má byť dnes poslednýkrát, tak počkám aspoň, kým sa prederú pomedzi stromy prvé lúče slnka", hovoril som si v duchu. A dobre som spravil.

Iba 15 minút po cyklistovi som si kútikom oka všimol, ako sa ku mne sprava niečo blíži. Bola to líška. Nemohol som sa ani pohnúť. Bola odo mňa len zo 20 metrov. Techniku som mal otočenú presne na opačnú stranu. Periférne som videl ako vyskočila na spílené stromy, o ktoré som bol opretý a stratila sa. Ani som sa nepohol. Musela prejsť po jednom z kmeňov, ktoré som mal za chrbtom. V duchu som sa modlil, aby sa ukázala na druhej strane. Vedel som ale, že keď ma zbadá alebo zacíti, je po všetkom. Pomaly som vytiahol telefón, zapol som si selfie kameru a skontroloval, či nie je priamo za mnou. Výsledok bol negatívny a tak som usúdil, že zistila čo som zač a pokračovala cez brezový háj. Na moje počudovanie sa ale zjavila na opačnej strane skládky. Videl som len ako sa mihol chvost pomedzi poukladané kmene. Opatrne som odopol foťák zo statívu a namieril som ho tým smerom. O pár sekúnd vykukla.

Líštička bola veru zvedavá a zdal som sa jej zaujímavý, a tak chodila hore dole po kmeňoch.

Párkrát opäť vyskákala až na vrch skládky za mnou a len zo zhruba piatich metrov na mňa hľadela. Stále však netušila, čo som zač a zas a znova sa vracala, akoby kontrolovala, čo jej to tu robia za paseku v lesoch.

Následne zoskočila na zem a ja som sa už chystal, že si ju odfotím aj v "normálnom" prostredí. Doteraz však nechápem, kde zmizla, keďže som na ňu celý čas pozeral. Jednoducho v jednom momente sa vyparila a o niekoľko minút sa objavila uprostred druhej, vzdialenejšej lúky. Tam si sadla, až dokým neprišlo nákladné auto po nachystané drevo na okraji lesa.

A tak aj napriek tomu, že uprednostňujem zábery bez známok ľudskej aktivity, bol to za poslednú dobu jeden z najkrajších zážitkov. A tak ďakujem líštičke za predčasný darček k narodeninám. Nabudúce znova a lepšie.