Na prechode do lesa

Tento rok u nás nie je vidno veľké jelene. Aj tých raritných akosi ubudlo. Od začiatku roka mi do oka padol len jeden. Odkedy som ho videl, vedel som, že moje nasledujúce kroky budú viesť práve do danej lokality. Nie je to žiaden "rebriňák", no jeho koruny stoja za to, najmä tá pravá. A tak som sa pre zmenu jedno poobedie vybral skúsiť šťastie.

Dolinka, kde sa jelene pohybujú je otočená na východ a tak je tu lepšie svetlo ráno. Primárny cieľ bol zistiť, ako to tam "kreslí" práve večer a  ako a odkiaľ vychádza zver. Veľké nádeje som si nedával, najmä kvôli mojej poverčivosti. Ak niekde idem úplne prvýkrát, alebo po dlhej dobe, vo vysokom percente sa mi podarí čosi odfotiť. Volám to "šťastie prvého razu". No a keďže som šiel druhýkrát, bola to priam márna snaha. Veľmi som však chcel odfotiť toho jeleňa a tak som nemal inú možnosť, ako skúšať.

Sadol som si na kraj poľa, kde som ich naposledy videl. Vietor nebol vôbec ideálny. Možno aj kvôli tomu sa v mojej blízkosti zver neukázala. Spoločnosť mi robil len strakoš, ktorý poletoval okolo a lovil hmyz. Vysoká vyšla o 500m ďalej a tak som vedel, že u mňa z toho nič nebude. Zbalil som techniku a rozhodol som sa ešte prejsť na druhú stranu kopca. 

Bola to krátka, možno 10 minútová prechádzka, mierne do kopca. Za tých pár metrov som bol mokrý ako myš. Dusno a horúčava dáva zabrať nie len zvieratám. Na vrch kopca som sa dostal práve keď zapadalo slnko. Z vrchu nie je úplne najlepší výhľad a tak som musel zbehnúť o pár metrov nižšie. Krytý stromami a kríkmi som prišiel na okraj otvoreného priestranstva, odkiaľ vidno takmer celú dolinu. Vtedy som zbadal len pár metrov odo mňa diviaky. Ledva ich bolo vo vysokej tráve vidno. Povedal som si, že sa skúsim priblížiť poza kríky predo mnou.

Fúkal silnejší vietor, ktorý tlmil moje kroky. Ideálne miesto na fotenie by bolo priamo na druhej strane kríkov. Vietor by ma ale vtedy prezradil. Ostal som tak stáť na ich okraji, odkiaľ som videl na diviačiu rodinku. Moja jediná šanca na fotenie bola len v prípade ak by prechádzali do lesa v miestach, kde je tráva nižšia. A tak som stál na okraji kríkov a pozoroval 3 diviačice. Pomedzi ne sa preháňali malé prasiatka. Vôbec ich nebolo vidno. Prezrádzala ich len vlniaca sa tráva pri ich naháňačkách. 

Slnko sa pomaly skláňalo nad horizont a rodinke sa nejako nechcelo zájsť do lesa. No ja som bol trpezlivý. Nikam som sa neponáhľal. Po štvrťhodinke sa najväčšia diviačica konečne vybrala správnym smerom a zavelila na presun do lesa. Vtedy nastala moja šanca. Prikrčil som sa k zemi a hľadal som si pozíciu. Prechod z trávy prvej samice som nestihol. No vedel som, že zvyšné dve pôjde po jej stope. Predostril som si manuálne na miesto, kde som predpokladal ich prechod. O pár sekúnd som už mal druhú v poradí v hľadáčiku. Už ostávalo "len" správne zaostriť. To bol ale vo vlniacej sa tráve celkom oriešok. Napokon sa sa na mňa diviačica a šťastie usmialo a zopár fotiek sa mi podarilo zamerať a udržať ostré. 

Postupne prešli všetky 3 diviačice spolu so všetkými prasiatkami a dvoma lanštiakmi. Skontroloval som ešte lúky navôkol a pobral som sa domov. 

Cestou k autu som ešte prešiel okolo dolinky, kde sa zdržiaval "môj" jeleň. Bol tam! A tak som mal zhruba aspoň časový rámec a miesto kde vychádza.