Na strnisku

Prázdniny sú v plnom prúde a všade je plno ľudí. A to najmä počas víkendov. Preto si často vyberám odľahlejšie a pokojnejšie miesta. Jedno také mám pri vode, kde som umiestnil počas predošlého výjazdu aj fotopascu. A tak zhruba po týždni, som sa išiel pozrieť práve tam. Prečo ale potom ten názov príbehu? Poďme pekne poporiadku.

Ešte po tme som sa usadil na brehu rieky a zamaskoval. Predo mnou vo vode plávalo zopár kačíc, hneď vedľa nich na kameni oddychoval potápač veľký a v pozadí si párik bobrov pochutnával na čerstvých vŕbach. No akoby toho nebolo dosť, priletela aj volavka. A tak z miesta, kde niekedy nevidno živej duše sa stal "Václavák". Atmosféru chladného letného rána dotváral jemný opar vznášajúci sa nad vodnou hladinou. Na pozeranie to boli ozaj pekné momenty. No nakomponovať niečo v tak chaotickom prostredí, kde vodou kráča volavka, ktorej sa okolo nôh neustále motajú kačice a v pozadí ohlodávajú vŕbové prúdy bobry je ozaj ťažké. Jedna dokumentačná fotka však vznikla. 

Nepočkala však ani na prvé lúče slnka a po pár prískokoch odletela za môj chrbát, kde sa stratila za ohybom rieky. Medzitým sa pobrali aj bobry do brlohu na druhom brehu. Aj kačice sa vydali hľadať potravu proti prúdu. Nezostávalo mi nič iné, než ísť skontrolovať fotopascu. Bohužiaľ sa nepotvrdili moje predpoklady a na karte som mal len jednu zvedavú sýkorku, zopár kormoránov a zadok jelenice. "Možno len zlé miesto", hovoril som si keď som ju vkladal do ruksaku. No a keďže deň ešte len začal, rozhodol som sa, že sa preveziem okolo polí a lúk, či nezazriem nejakého srnčeka.

Ďaleko som ale chodiť nemusel. Hneď na prvom poli som zbadal srnca. Kráčal po strnisku s hlavou dole. Auto som nechal stáť na kraji cesty, z kufra som vytiahol foťák a popri topoľoch som sa snažil prikradnúť. Na chvíľku sa mi stratil z dohľadu za terénnou vlnou. Stále som pozeral na miesto, kde som ho videl naposledy, no akoby sa pod zem prepadol. Skúsil som teda zapískať na vábničku. V tom sa vynoril. Nebol to však ten, ktorého som videl z auta. Nerozumel som. Po pár sekundách mi to ale došlo. Boli tu totiž srnce dva. Dominantný pekne hnal svojho soka, až na druhú stranu poľa. Rýchlo som sa vrátil do auta a nadbehol som im. Prešiel som pár stoviek metrov a auto som nechal na kraji poľnej cesty. Rýchlo som schytil foťák a pomaličky sa zakrádal dole svahom, kde som predpokladal, že bude srnec zachádzať. Stihol som to len tak tak. Na horizonte som už videl jeho chrbát, keď som sa krčil do malinčia. Opäť som mu pískol aby som ho nasmeroval ku mne. Nastražil uši, sklonil hlavu a už si to šinul priamo ku mne.

Neskôr však trošku zmenil smer a zašiel po mojej ľavej ruke, kde zviedol súboj so spadnutým konárom, za ktorým sa neskôr celý čas ukrýval.

A tak som tam čupel, až kým neodišiel. Trvalo mu to ale poriadne dlho. Až ma chytali kŕče do nohy a takmer mi vyskočilo koleno z kĺbu. V takých chvíľach treba ale zaťať zuby a nezradiť srnca. Nabudúce už potom nemusí prísť. Už keď som ho mal v hľadáčiku, vedel som "ktorá bije". Bol to mne už známy srnec (S parochňou), ktorého som fotil neďaleko na lúke plnej ďateliny. Tú však skosili až na hlinu, tak sa presunul o kúsok ďalej, kde na strnisku po pšenici už raší pomedzi suché kostrnky čerstvá tráva.

Prvý srnec tohtoročnej ruje odfotený. Check ✓. Síce v nie najkrajšom prostredí a nie v dokonalom svetle, ale po predchádzajúcej mizérii som rád za všetko.