Na vlnách rieky

Snehová nádielka dlho nevydržala a už o pár dní nebolo po snehu ani stopy. Biela perina zliezla aj z vyššie položených miest. Dni pracovného týždňa ubiehali pomaly a ja som sa tešil na víkend, kedy som mal jedinú možnosť doplniť vitamín D-ivočina.

V noci som ešte cestoval z Liptova, pár hodín som si pospal a ráno som hneď upaľoval do hory. Ešte po tme som sa usalašil medzi smrekmi na okraji lúk. Plán bol počkať na jelene. Steblá tráv a konáre kríkov sa krásne ligotali. Pokojnú atmosféru narušil len zvuk auta v doline. O chvíľu ďalšie a ďalšie...K tomu štekot psov a bolo mi jasné, že sa chystá poľovačka. Okamžite som si zbalil svoje "fidlátka" a veľkým oblúkom som sa vrátil k autu. A také pekné ráno to mohlo byť.

Poobede som ale doma nevydržal ani minútu. Pre zmenu som si vybral breh rieky. Už keď som vystúpil z auta, pocítil som, že tento fotolov nebude "zadarmo". Fúkal chladný severák. Obliekol som si hrubú bundu, zbalil maskovačky a vyrazil som k vode. O pár minút som už v polohe ležmo číhal na brehu, čo sa bude diať.

Vietor mi ale nedával veľa nádejí. Vtáctvo a všeobecne zvieratá nemajú radi takéto podmienky. Človek však nikdy nevie, čo sa udeje. 

Neprešla ani pol hodinka a spoza chrbta som začul slabé pískanie. Hneď som vedel čo sa ku mne blíži. Ešte väčšmi som sa prikrčil k zemi. Už ostávalo len dúfať, že potápka pripláva aj predo mňa. Pískanie postupne silnelo. Kútikom oka som už periférne videl 3 malé hnedé guľôčky ako sa pohupujú na vlnkách, spôsobených vetrom. Plávali proti prúdu a ja som čakal, kedy sa mi prvá z nich ocitne v hľadáčiku. 

Zvedavé potápky nakoniec urobili 2 kolečká okolo mňa a tak mi dali zopár šancí na fotku. Mnohé boli ale kvôli ostrému svetlu poriadne prepálené. Zopár z nich ale vyšlo celkom pekne.

Aj napriek vetru som vydržal až do západu slnka. Okrem potápok som v ten večer už nič nevidel. No bol som rád, že neodchádzam úplne naprázdno.