Nezbedníci

K jari neodmysliteľne patrí vznik nového života. Jelenice a srny už vodia svoje mladé po svojom boku a v okolí líščích brlohov je rušno. Dlho sa mi nedarilo nájsť žiadny súci na fotenie. Až mi jedného dňa napadlo napísať jednému známemu. Je často v teréne a má veľký prehľad. Pokecali sme a dal mi pár tipov na miesto. Neostávalo mi nič iné, len to ísť obzrieť. 

Obhliadka dopadla na výbornú. Alebo skôr chválitebnú. Aj jazvečí aj líščí brloh bol obsadený. Jediná nevýhoda bola, že boli ukryté v kríkoch. No podľa pobytových znakov sa dalo usúdiť, že vychádzajú aj na otvorené priestranstvo. Otázka teda bola: Kedy?

Hneď ako som mohol, išiel som líšky pozrieť znova. Plán bol taký, že sa zamaskujem na okraji poľa a počkám či vyjdú von. Po príchode na miesto bol ale zlý vietor. Ani som sa nepokúšal priblížiť, radšej som ostal opodiaľ. Sadol som si do žihľavy asi 100m od brloha a pozoroval. No ako naschvál, pol hodinu po príchode už boli líščatá vonku. Musel som sa riadne premáhať aby som sa k nim nevybral. Veril som, že moja chvíľa ešte len príde. A tak som teda sedel a z diaľky pozoroval ako tam 5 krásnych líštičiek šantí a naháňa sa. Po chvíľke zašli do kríkov. Zhruba v tom momente vyšiel z kríkov mladý srnec. Ešte mal parohy pokryté lykom. Ale klasicky bol za jediným trsom trávy, ktorý trčal do poľa. Nech som robil čo som robil, nevedel som cez prekážku zaostriť. Srnček bol veľmi zvedavý a prišiel až tak blízko, že ma zacítil a s brechotom odskákal preč. No a na koniec prišla čerešnička, aby zavŕšila "dokonalý" deň. Počas celého čakania som registroval zopár mravcov, prechádzajúcich po oblečení a technike. Nedával som tomu nejakú váhu. Sú súčasťou prírody a sú takmer všade. V jeden moment ich bolo ale podozrivo veľa. Keď som sa otočil, zistil som, že celý ruksak, o ktorý som sa opieral, je pokrytý mravcami. Sivý maskovací vzor zanikol pod čiernou farbou masy mravcov. Vo vnútri ruksaku ich bolo ešte viac. Rýchlo som skontroloval okolie, či nezradím nejakú zver a začal som vytriasať mravcov. Boli ich kvantá, až som nechápal, kde sa ich toľko zobralo. Pri žiadnom mravenisku som nesedel. "Nič to, nie je každý deň nedeľa", pomyslel som si a zdúchol som preč. Po tomto malom faux pas som dal tomu miestu chvíľu pauzu. 

O niekoľko dní neskôr sa počasie konečne umúdrilo a predpoveď hlásila stabilný severný vietor, tak potrebný pre moje fotenie. Ihneď som sa pobalil a onedlho som už ležal. S predošlého pozorovania som zistil, že drobce vychádzajú zhruba o pol 7 večer. A tak už dobrú hodinu vopred som bol na mieste. Svietilo krásne slnko, vietor mi fúkal do tváre, ideál. No bolo už takmer 7 hodín a líščatá nikde. Obloha sa zatiahla a ja som sklamane pozeral na displej foťáku. "Keď to klesne pod čas 1/100, balím to", hovoril som si v duchu. A tie líštičky práve vtedy vyšli. Jedno....

Druhé...

Tretie....

Štvrté a piate sa mi do záberu nepodarilo vtesnať. Nezbedné líštičky vystrájali psie kusy. Bili sa a šantili, tak ako to majú robiť. Bola to nádhera ich sledovať.

A takmer na deň presne, po desiatich rokoch som mal znova v hľadáčiku šantiace líštičky. 

No nebyť môjho známeho, nič by som necvakol, a tak ak toto čítaš, patrí ti obrovská vďaka a sľúbené pivo sa už chladí v chladničke.