Opálená

Jelenia ruja sa pomaly rozbieha. Najstaršie jelene už obsadili rujoviská a začína sa boj o jelenice. Vybral som sa teda jedno ráno na lúku pod lesmi Malej Fatry na výzvedy.

Bolo chladno a ja som kráčal po poľnej ceste. Po zhruba kilometri som z nej odbočil a smeroval na lúky. Tu je medzi dvoma pásmi lesa osamotený krík. Dá sa tu celkom dobre ukryť. To bol cieľ aj tentokrát. Príchod bol ako z učebnice. Aj napriek tomu, že zver bola predo mnou, tma a tichý príchod mi pomohli sa presunúť na miesto nepozorovane. Zamaskoval som sa a čakal na lepšie svetelné podmienky. Mladý srnec predo mnou si asi ešte nevšimol, že jeho čas sa tento rok skončil a náramne bojoval s orosenou trávou. Postupne vychádzalo slnko a svetla pribúdalo. V diaľke som zbadal jelenicu s mladým špicerom ako kráčajú okrajom lúky smerom ku mne. Predošlé skúsenosti na tejto lokalite ale hovorili, že zahnú do jarku predo mnou, kde majú svoje ležovisko. Ani tentokrát to nebolo inak. Po chvíľke som už jarku nevenoval pozornosť. A to bola chyba. 

Pozoroval som druhú stranu lúky, keď som preiféerne zchytil pohyb. To už bola ale jelenica spolu so špicerom na lúke a poklusom smerovala priamo na mňa. Pomaly som sa otočil, chytil foťák, zamieril a čakal na správny moment. Mladý jeleň sa ale stále okolo jelenice motal a znemožňoval mi rozumne komponovať. Musel som počkať, kým sa jelenica priblíži alebo jelenček odíde zo záberu. Jelenica predo mnou na chvíľku spomalila. Zvedavo sa na mňa pozerala. Vtedy som stlačil spúšť. Tichá uzávierka ma neprezradila a jelenica pokračovala cez kopček až do lesa, akoby som tam ani nebol.

Pre väčšinu ľudí sa už dávno skončil čas dovoleniek, no táto jelenica vyzerala akoby sa práve vracala s pláže. Dokonalo "opálená". Je ozaj fascinujúce ako je každé zviera iné. Tak ako aj my máme rôznu farbu pleti, vlasov, aj zver je v tomto rôznorodá.

V lesoch to pomaly začína vrieť. Zver sa už pohybuje okolo rujovísk a všetko je pripravené na odveké divadlo jesene a boj o jelenice sa môže začať.