Opatrná

Spaľujúce horúčavy nie a nie skončiť. Ani si poriadne nepamätám, kedy naposledy pršalo. Príroda sa mení na púšť. Všetko vyprahnuté až na pár posledných kalužísk v lesoch. Zver v tieto dni vychádza poriadne neskoro a tak som sa vybral len tak, na prieskum nových miest na ruju. Tentokrát sa ku mne pridal aj Pali.

Plán bol pozrieť jedno miesto nad dedinou. Podľa mapy tu mal byť vodný zdroj, magnet na zver počas týchto horúčav. Auto sme zaparkovali na konci dediny a pomaly sme začali stúpať po lesnej ceste lemovanej starými jabloňami, hruškami a slivkami. Netrvalo dlho a odskočil prvý kus vysokej. Potešil som sa, že to tu žije. Náš cieľ bol ale ešte o pár metrov vyššie. Postupovali sme po cestičke a za pár minút sme boli na mieste. No ako to tak býva, terén nebol úplne vhodný na fotenie a z kaliska sa vykľulo krmovisko s posedom. Navrhol som teda Palimu, že pôjdeme obzrieť ešte jedno miesto neďaleko odtiaľ. Vrátili sme sa k autu a presunuli sa na druhú lokalitu.

Po pár minútach šľapania do strmého kopca sme sa ocitli na širokej lúke. Bola však dosť veľká a na fotenie to tiež nebolo ideálne. Bola moc zvlnená a tvorila akoby kotol, kde sa objekt nedá moc odpichnúť od pozadia. Slnko sa pomaly skláňalo nad obzor a tak sme si len tak sadli na kraj lesa. Ani sme sa poriadne nestihli zamaskovať, na spodnej časti pomedzi remízky prechádzala jelenica s potomkom. Boli však ďaleko a po pár metroch sa stratili v poraste. 

V útrobách lesa bol ale čulý ruch. Medzi skalami sa motali jelene a za nami sa ozývali kroky v suchom lístí. Postupne sa približovali. S Palim sme spozorneli. Pukanie konárikov a šuchot lístia boli stále bližšie a bližšie. Tlkot srdca sa zvyšoval a každú chvíľu sme očakávali, že sa čosi vynorí z lesa. Zrazu sa ozvali kroky priamo vo svahu nado mnou. Mohlo to byť ozaj len pár metrov. Stále sme však nevedeli, čo to je. Už som myslel, že mi zver skočí na hlavu, keďže sme s Palim sedeli každý na jednej strane chodníčka. Vtedy ma zver zrejme zbadala, keďže odzadu sa moc nemaskujem a rozbehla sa lesom po mojej ľavici. Neodbehla však ďaleko. Len pár metrov pod nami sa vynorila z lesa jelenička a akoby neverila tomu čo videla zhora, prišla sa presvedčiť, čo sú to za dve čudá na okraji lesa. Ani sme sa nepohli, bola ozaj blízko. Vietor však tiahol priamo ku nej a keď nás dostala do nosa vyskočila hádam dva metre do vzduchu a rozbehla sa dole lúkou. Zastala pri jarku a hrdelným bäknutím dávala najavo, že sa jej nepáčime. Po chvíľke odbehla do miest, kam zachádzala prvá jelenica s teliatkom. 

Už som myslel, že sa nič v ten večer neukáže. Varovné brechanie často znamená útek všetkého v okolí. No kroky za našimi chrbtami neutíchali. A opäť sa približovali. Tentokrát sa zver ukázala na druhej strane. Tri jelenice s potomstvom. Boli ale poriadne blízko. S Palim sme čakali, kým zídu trošku nižšie. Svetla už vtedy ozaj nebolo veľa, a tak sa mi podarilo len cvaknúť jednu jelenicu.

Neskôr sa pridali aj jelene zo skál a s Palim sme ostali sedieť skoro až do úplnej tmy. 

Na cestu nám ešte pár krát zahúkal výr skalný a z lesa sa ozvala sova lesná. A tak sme sa spokojne vracali po temnom chodníčku späť do civilizácie.