Osamelé jelienča

S Palim sme sa tentokrát opäť vybrali skúsiť šťastie na líščom mieste. Po nočnom mraze bol všade ľad. Ledva sme vyšli pod les po lesnej ceste. Všetko prašťalo a tak nám bolo jasné, že všetko o nás bude vedieť. Aby toho nebolo málo, lúky pod lesom boli zahalené do hmly. Hlavu sme však nevešali, plán bol jasný. Líška alebo diviaky.

Pod lesom sme na chvíľku zastali. Ďalekohľadom som prezeral lúky a hľadal nejakú machuľu na zbytkoch snehu. Netrvalo dlho a na bielom podklade sa zjavili diviaky. Diviačica a zo 5 lanštiakov. Stretávame ich tu pravidelne. No takmer výlučne počas presunu, keď si ledva človek vidí pod nohy. Zo zoznamu sme si teda mohli odškrtnúť prasiatka, keďže zabehli do lesa pred nami. Postupovali sme ďalej, až na miesto pri skládke guľatiny. 

Prechádzali sme práve cez brezový hájik, keď sa v diaľke ozvala líška. Chvíľu sme stáli na kraji lúky a rozhodovali sa, či ostaneme alebo ideme na horný okraj lúky. Rozhodli sme sa pre druhú možnosť. O pár minút sme už sedeli zamaskovaní. 

Lúkou sa preháňala hmla. Raz ju zahalila úplne a hneď na to sa zase rozvidnelo. Tento scenár sa opakoval v pravidelnom rytme. Široko ďaleko ale žiadna zver. Len pár krkavcov prelietalo v povetrí. Až napokon niečo prešlo na protiľahlom konci lúky. Nevedel som čo to je, videl som len pohyb medzi trávou na zlomok sekundy. Pritisol som sa k foťáku a spozornel som. Predpokladal som, že to bola líška alebo srnčie. Na tú vzdialenosť a hmlu sa to ale nedalo odčítať. O niekoľko minút sa záhada vyriešila, keď po okraji lúky cupitala líška. No držala sa v hustej tráve a tak sme mohli na fotky zabudnúť. Následne sa stratila vo vysokej tráve úplne.

O pár minút cez trávu prechádzala vysoká. No ani sa poriadne nezastavili a zašli do smrekovej mladiny. V kútiku duše som dúfal, že potlačia líšku späť smerom ku nám. No márne. Zavolal som Palimu, sediacemu opodiaľ, či už ideme. Odpovedal ako vždy: "Ešte 10 minút, a ideme." Súhlasil som. A dobre že sme ostali. Ani som poriadne nestihol schovať telefón do vrecka, z húštiny pred nami vyšlo jelienča a namierilo si to priamo pred nás. 

Na chvíľu zastalo, pozrelo na divnú kopu tŕstia (Paliho) a pokračovalo vo svojej ceste, až kým sa nestratilo v smrekovej mladine, ako predchádzajúca skupinka vysokej pred malou chvíľou. 

Mám veľmi rád tieto blízke stretnutia, kedy sa človek stane akoby súčasťou prírody. Zver si vás obzrie pekne zblízka a nerušene pokračuje ďalej. A tak sme si namiesto diviakov alebo líšky odniesli cenu útechy v podobe jelienčaťa. Tak snáď zase nabudúce.