Osamelé

Za tie 2 týždne, čo chodím za srncami, som stretol mnohých. Jeden ale akosi viac prirástol k srdcu. Nie je ničím výnimočný, nemá ani vysoké hrubé parožie, ani žiadne perlovanie. Odlišuje ho len nezvyčajná tmavá farba parôžkov. No ešte viac mi imponoval spôsob, akým si chránil teritórium. Pravidelne značkoval kríky, hrabal raticami, kde sa dalo a obhospodaroval 3 veľké lúky. Pred objektívom som ho už mal párkrát, no s výsledkom nie som spokojný. A tak som sa vybral na miesto, kde som ho zatiaľ videl každé ráno.

Keď som vystúpil z auta, môj pohľad ihneď padol na tmavú oblohu. Pozeral som na severovýchod, nad hrebeň Malej Fatry, kde svietilo zopár hviezd. Vtedy sa obloha na sekundy trošku rozsvietila. Tmou preleteli hneď za sebou dva krásne perzeidy. A ako každý rok, s pohľadom upreným k nebu som si vtedy zaželal dve priania. Obul som sa, zbalil maskovanie, statív, ďalekohľad a mohlo sa vyraziť.

Nebadane som sa prikradol na okraj lesa, lemovaného trnkovými kríkmi, kde mám nachystané miesto. Zasunul som sa do kríkov a zamaskoval. Dole podo mnou sa pásla srna, ako zatiaľ každé ráno, ktoré som tu strávil. Osamote, bez partnera. Cez hľadáčik fotoaparátu som pozoroval aj zvyšné lúky. Jelenice s potomstvom boli roztrúsené po celom okolí. Aj niekoľko párov srnčieho sa motalo po zelených stráňach. Oddeľovali nás však veľká vzdialenosť a tma. 

Po chvíľke čakania sa na horizonte mojej lúky zjavila hlava. Pri pohľade cez ďalekohľad mi poskočilo srdce. Srnec s tmavým parožím kráčal hore lúkou, priamo smerom ku mne. Bola však ešte poriadna tma, a na fotenie som nemohol ani pomyslieť. A ako bonus, hneď ako zbadal srnu podo mnou, rozbehol sa za ňou ako hladný vlk. Urobili zopár koliečok a pokojne sa pásli.

Ticho prerušil až praskot konárov a fučanie. Z jarku sa vyrútila skupinka diviakov. Dve samice s mláďatami a jeden lanštiak si to rinuli cez stred lúky rezkým krokom. To spôsobilo rozruch a srnčie, ktoré sa dovtedy pokojne páslo na čerstvej tráve sa rozutekalo všetkými smermi. Diviaky sa stratili v lese za mnou a opäť zavládol kľud. No ten netrval dlho. Vyplašené srnča vybehlo rovno ku mne. Takmer som ho mohol pohladkať. No namiesto toho som namieril foťák o čosi nižšie ako som očakával a urobil som si zopár dokumentačných fotiek a videí. Prekvapivo sa srnčiatko zdržalo celkom dlho. Keď sa však obloha na východe jemne sfarbila do oranžovo-fialova, pobralo sa za svojou mamou, ktorá medzičasom prišla z druhej strany kopčeka.

Tento rok mi tá srnčia chodí ale poriadne blízko. Niekedy až viac, ako by som si prial. No aj takéto blízke pozorovania majú svoje čaro. Pri pohľade na tohto drobčeka som si len pomyslel, aká je ta príroda mocná. Len pred pár mesiacmi sa srnča narodilo, a už sa o seba vie samo postarať. 

Tentokrát ostali vábničky ticho a srnec s tmavým parožím mi opäť unikol. Je však stále nažive, a ja stále verím, že sa mi ho podarí odfotiť tak, ako si predstavujem.