Ostražitá

Každý rok mám pocit, že vôbec nestíham ciele, ktoré som si dal. Jar je plná zmien. Všade navôkol sa niečo deje. Človek by potreboval 2 životy, aby stihol všetko popri práci. Tento rok špeciálne nestíham a doslova chytám psa za chvost. Neviem či je to tým, že jar prišla skôr a všetko akoby ožilo naraz. No napokon som sa dostal konečne aj ku horským kurám. No nakoniec to dopadlo ináč, ako som plánoval.

Jeden z tohtoročných cieľov bol jariabok hôrny. Málo známa horská "kura", ktorá svojím skrytím životom uniká pred očami väčšiny ľudí. Okolo Žiliny ich bohužiaľ toľko nie je. Lepšie povedané, viem len o pár lokalitách, kde som ich počas výjazdov stretol. A tak som sa vybral na jednu z nich. 

Na Liptove, kde som 8 rokov pracoval, sa dali jariabky pozorovať jednoduchšie. Skrátka ich tam bolo viac a neobývali úplne nedostupné miesta. V Malej Fatre sa za nimi človek musí vydať trošku ďalej. A tak som zbalil techniku a vyrazil do kopcov. Počasie nebolo spočiatku úplne ideálne. Bolo zatiahnuté a pofukoval chladný vietor. No aspoň som počas výstupu "nezhorel". Na vrchole kopca začalo dokonca mrholiť. Na západe sa ale oblačnosť trhala a ja som vedel, že sa k večeru vyčasí. Len tým jariabkom sa voľáko nechcelo. Márne som napínal uši a čakal na vysoký tón ich pískania. Spoločnosť mi robil len oriešok, no aj ten mi ufujazdil spred objektívu. Pokračoval som teda cez strmé rúbanisko až som sa dostal na zvážnicu. Už som bol zmierený s tým, že jariabky sa tentoraz konať nebudú, a tak som schádzal pomaly k autu. V duchu som si hovoril, že prejdem ešte okrajom lúk pod horou a možno aspoň čosi uvidím. V tom som ale narazil na bočnú cestičku. Nikdy som po nej nešiel a tak som si povedal, že by som ju mal ísť preskúmať. No to som nevedel, čo ma v ten večer bude čakať.

Vkročil som teda na chodníček medzi smrekmi. Neprešiel som ani 30 metrov, keď mi niekde spod nôh vyletel jariabok. Zaletel ale niekam do hustej smrečiny. Prešiel som teda o kúsok ďalej a rýchlo sa zamaskoval. Vtedy sa ozval vysokým piskotom. Dúfal som, že sa ukáže na otvorenom priestranstve. No vôbec sa mu nechcelo. Asi po hodinu som si teda povedal, keď nejde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore. Nechal všetko na mieste a len s foťákom v ruke a maskovačkou som sa prikrčený vybral v ústrety kohútikovi. Našľapoval som jemne a každých pár krokov som zastal a načúval, odkiaľ to píska. Približovanie ale nedopadlo úspešne. Nakoniec sa ukázalo, že tu boli kohúty dva a aj vďaka tomu som nevedel presne určiť odkiaľ presne sa ozývajú a vždy predo mnou len poodlietli pár metrov a zmizli medzi smrekmi. Povedal som si, že to nebudem siliť a zbytočne ich plašiť. A tak som zišiel z kopčeka a vybral som sa smerom k ruksaku, ktorý ležal na okraji chodníka. Keď som k nemu dorazil a zbalil si maskovanie, periférne som zbadal pohyb za zákrutou pokračujúcej cestičky. Niečo hnedé sa mihotalo medzi konármi smrekov. Medveď! A nie jeden. Hneď 3 minuloročné mláďatá. Jeden z nich bol ozaj zvedavý a tiež si ma zrejme všimol. Vykukoval spoza zákruty, ako ja na neho. Sem tam sa postavil na zadné, no keď som sa nehýbal, pokračoval v požieraní čerstvej zelenej trávy na pod smrekmi. Vedel som, že niekde v okolí bude aj medvedica. Tá na seba nenechala dlho čakať. O pár minút spoza mladých prešla do čela, skontrolovať situáciu. 

Učupený som čakal čo sa bude diať. No ani som sa nestihol pozdraviť. Medvedica párkrát zdvihla nos a s hlasným odfukovaním zavelila na ústup. Jej potomstvo neváhalo a nasledovalo ju do hustého lesa. Ja som zobral ruksak, statív a ďalekohľad a vybral som sa opačným smerom k autu. 

A tak som si namiesto fotiek jariabkov, odniesol fotku medvedice a zaknihoval tak prvé tohtoročné stretnutie. Už musia byť ozaj premnožené, keď sa ich podarilo stretnúť aj mne :). Ale žarty bokom. Dúfam, že sa im bude dariť držať od ľudí čo najďalej a čo najdlhšie, a ostanú v horách, tam kam patria.