Ostražitý

Srnčia ruja je v plnom prúde a srnčeky sa so svojimi družkami naháňajú v milostných kruhoch aby splodili novú generáciu. A ja sa snažím ich pri tom nafotiť a natočiť. Pravidelne striedam vopred preskúmané miesta. No sem tam treba narušiť stereotyp a navštíviť aj nové lokality. 

Keďže miesta v mojom okolí sa minuli, treba cestovať trošku ďalej. Sadol som do auta a vyrazil v ústrety novým dobrodružstvám. Obloha bola ale zatiahnutá a na čelné sklo auta dopadali prvé dažďové kvapky. Predpoveď však hlásila, že sa má vyjasniť a pri dobrej hudbe som sa nenechal znepokojiť. Ani premávka nebola problematická a bubnujúc na volant som bol na mieste za 20 minút. Tu sa kvapky na skle zmenili na celkom fajný lejak a ja som si v aute posedel dobrú pol hodinu. Vedel som, že hneď ako prestane pršať, zver pôjde von. Preto som ešte s poslednými kvapkami vyrazil od auta. Po pár minútach som bol na mieste. No išiel som neskoro. Srnčia už bola vonku. Vďaka tomu, že som nepoznal terén som však vyplašil srnku na okraji vysokej trávy. Ihneď skočila do kríkov. Z húštiny oproti sa ozval lomoz. Srnec! Hneď ako zbadal utekať svoju družku, zavesil sa jej za päty. A tak spolu utekali, až sa mi stratili v diaľke. "Nie najšťastnejší začiatok", pomyslel som si hľadajúc miesto kde sa ukryjem. Bola to lúka, predelená pásom kríkov, ktorá pripomínala nohavice. Jedna nohavica šla mierne dokopca, druhá sa vlnila raz hore, raz dolu. Sadol som si strategicky na miesto, kde sa nohavice zapínajú a vytvoril som tak gombík. Takto som videl na obe nohy a súčasne som bol dobre krytý. Rýchlo som sa zamaskoval a zvedavo obzeral okolie.

Netrvalo dlho a v pravej nohavici sa zjavila srna. Bola trošku ďalej, ako by som si prial. Dobrých 150m. Ja som však veril, že sa niekde ešte zjaví srnec a trošku sa s ňou ponaháňa. V pozadí doznievala búrka a sporadicky zahrmelo. Už nepršalo ale zo stromov na mňa padali kvapky z premočených listov. A ja som si v ten deň zobral len košieľku. Celý týždeň so sebou nosím mikinu a varím sa v nej, a keď je najhoršie a najchladnejšie počasie, zoberiem si len tenkú košeľu. Celý ja. Našťastie som ale ani nemal čas rozmýšľať nad komfortom. Po pár minútach sa v diaľke zjavil srnec so srnou, ktorú som nechtiac vyrušil. Ako dva psíky prechádzali cez lúku. Zrazu srnec zastal. Srna však pokračovala ďalej a zašla do lesa. Srnec ju nenasledoval a s ňufákom skloneným k zemi prečesával okolie. Ako policajný pes na drogovej razii postupoval rozkvitnutou lúkou. Vtedy som si povedal, že mu skúsim písknuť. Stačili dva tóny a už cupital smerom ku mne. Vtedy zbadal srnu, stojacu na okraji lesíka, presne v polovici medzi nami. A vtedy som vedel, že pískanie mi nepomôže. Vábničku som schoval do vrecka a len som sa pozeral.

Srnčí párik predviedol zopár znamenitých koliesok cez celú pravú nohavicu. Mladej dáme sa ale prítomnosť nápadníka moc nepozdávala a tak sa rozbehla dole kopcom. Ani som nestačil prepnúť z videa na fotky a už boli pri mne. Ešte k tomu 2-sekundová samospúšť a tak z fotiek nebolo nič. V duchu som si nedával tak, že aj skúsený fajnšmekri by bledli závisťou. Premrhal som presne ten moment, ktorý som chcel celú ruju zachytiť. Srnčiu naháňačku. Našťastie ma milenci nevideli a zastali kúsok odo mňa. Do jedného záberu sa však nezmestili. Pokojne sa popásali na sviežej, dažďom ovlaženej tráve. Postupne sa približovali ku kríkom, z ktorých vybehla prvá srnka, ktorú som pri príchode vyplašil. Až sa v nich napokon obaja stratili. A bolo po fotení. Vtedy prišla druhá vlna nadávok na moju nepripravenosť. Už som mohol mať pekné zábery, no namiesto toho mám len roztrasené video. Oprel som si bradu o foťák a sklamane pozeral do kríkov.

Slnko pomaly zapadalo a ja som si myslel, že to môžem zabaliť. V duchu som si ale hovoril, že vydržím kým bude šero, keď som už meral takú vzdialenosť. A dobre som urobil. Z ničoho nič po asi 15 minútach vybehli z kríku obaja milenci. Tentokrát som ich už stihol, aj keď už neboli medzi rozkvitnutými lúčnymi kvetmi.

Urobili jedno kolečko a zapásli sa. Veď jesť sa musí aj počas ruje.

A to bola moja chvíľa. Sústredil som sa na srnca, ktorý si svoju družku strážil ako oko v hlave. Každých pár minút zdvihol hlavu a skontroloval či sa neblíži nejaký sok.

Postupne prechádzal popred mňa len na pár metrov. Vtedy sa spoza kríkov za mojím chrbtom ozvali hlasy. A po pár minútach bolo po divadle, keď krížom cez lúku prešiel psíčkar. No ešte predtým mi srnec venoval posledný pohľad a odskákal do bezpečia.

Ešte som chvíľu počkal a zbalil som sa. Ostávalo mi ešte pár minút do zotmenia. Do tejto oblasti chodievame s Bajkou aj na huby a tak som sa rozhodol prejsť cez les, či už rastú. Po chvíľke sa mi, ani neviem ako, v šere lesa podarilo jeden hríbik nájsť.

A keďže už bolo pol deviatej a v lese som si už poriadne nevidel ani pod nohy, vrátil som sa k autu a pekný podvečer bol za mnou. Cestou domov som sa opäť raz zamýšľal nad tým mojím šťastím prvého fotenia na novom mieste. Aká je asi pravdepodobnosť, že sa na neznámom mieste stretnem zoči-voči srncovi. Ako všetko do seba zapadlo. Moje rozhodnutie ísť práve v ten deň, búrka a srnec so srnou presne tam kde som sedel. Ja to stále nechápem.

O dva dni neskôr som lokalitu navštívil s Bajkou. Tentokrát som vymenil techniku za hubársky košík a po parádnej prechádzke sme si odniesli prvé tohtoročné hríby.