Oči sťa rubíny

Často, keď sa túlam po prírode alebo čakám na zver, fascinuje ma, koľko hmyzu je všade naokolo. Malými voškami počnúc, cez kadejaké muchy až po modlivky. Väčšinu z nich ani neviem poriadne pomenovať. No a tak som sa rozhodol, že sa im trošku pozriem na zúbok. A to doslova.

Pred pár dňami mi kuriér doručil novú hračku a tak neostávalo nič iné, len ju ísť vyskúšať. Hneď nasledujúce ráno som sa vybral k vode, dúfajúc, že natrafím na nejaké zaujímavé "hmyzáky". Nadšenie ma ale opustilo hneď na začiatku. Hádam 20 minút som chodil nevedel som nájsť žiaden obstojný objekt. Inokedy lúky plné vážok zívali prázdnotou. S utčitosťou viem, že ak by som sa vybral fotiť jelene, a makro zostavu by som nechal doma, určite by sa mi hádzali pod nohy. Napokon sa mi však podarilo nájsť jedno fajné šidielko. Už ostávalo "len" ho odfotiť.

Čím menší objekt, tým väčšie problémy. Ak pri bežnej fotke zvierat ide o centimetre, kde musíte presne zaostriť na oko, pri makrofotografii ide o milimetre. Ba až desatiny milimetrov. Len pre predstavu, telo šidielka má dĺžku cca 3cm, z čoho hlava má len pár milimetrov. Hĺbka ostrosti je tak maličká, že je potrebné vyhotoviť sériu fotiek s posunutou rovinou ostrosti, ktoré sa následne zložia. Celý postup tu nejdem vypisovať, je to celkom veda, no jedno je dôležité. Stačí jemný vánok a môžete ísť domov. Nielen, že nezaostríte, ale aj celá séria bude nanič, ak sa objekt hýbe. A to ešte nehovorím o tom, že živé tvory sa aj bez vetra radi hýbu, keď k nim leziete s foťákom. Našťastie som však domov neodchádzal naprázdno a zopár sérií sa podarilo. 

Ale poviem Vám, bol to boj. Kým si človek poriadne nenaštuduje, o tom ktorom fotografickom žánri viac, ani netuší, koľko je za tým roboty. Pri makrofotografii to platí hneď dvakrát. Okrem náročnej práci v teréne prichádza skladanie fotiek v PC. Samozrejme sú na to všakovaké programy, ktoré vedia proces zjednodušiť a urýchliť. A tak zaraďujem detailné fotenie "hmyzákov" tesne na druhé miesto za wildlife.