Po snehu ani stopy

Konečne nadišiel víkend. Počasie klasicky "nesklamalo". Dážď, blato a teploty vysoko nad nulou. Dlho som rozmýšľal kam vôbec pôjdem, a nakoniec som sa vybral na jelene.

Keď som vystúpil z auta na okraji dediny, spod lesa sa ozýval lišiak. Ihneď mi naskočili zimomriavky a nabudili ma na cestu tmou. Starú zvážnicu namiesto hrubej vrstvy snehu pokrývalo šmykľavé blato. V najstrmšom úseku som prešľapoval na mieste ako na bežiacom páse. Párkrát som mal na mále a takmer som zapichol tvár do zeme. Ten príchod ozaj nebol najtichší. V lese to už bolo o poznanie lepšie. Mokré listy toľko nešuchotali a zvlhnuté konáriky nepukali na každom kroku. Každých pár metrov som kontroloval zo šera lesa lúky naokolo. Na jednej strane bola skupina jeleňov. Pokojne sa pásli v strede lúky. Pokračoval som pomaličky ďalej. Už som sa blížil k miestu, medzi dva buky. Keď som si sadal, zbadal som aj líščí párik ako prechádza popred jelene. Jedna z líšok sa náhle otočila a utekala dole kopcom. Vzápätí ju nasledovala aj druhá. Nechápal som. "Nemohli ma vidieť, možno vietor", pomyslel som si. Lenže jelene sa bez problému len o pár metrov ďalej pásli akoby sa nechumelilo. Pomaly som rozložil statív, nasadil naň techniku a zamaskoval som sa. Vtedy sa spoza horizontu naľavo vynorili siluety. Boli to jelenice. S hlavou sklonenou k zemi sa pokojne pásli. Vtedy som zacítil poryv vetra na krku. Vedel som, že je zle. Vodiaca jelenica ihneď zdvihla hlavu a uprene pozerala mojim smerom. Ani som nedýchal. Niečo sa jej nezdalo. Zrejme závan vetra doniesol môj pach až ku nej. Jelene v strede lúky ešte nič netušili a pokračovali v pastve. Po dlhých minútach strnulého pohľadu jeleníc sa prvá otočila a kráčala naspäť. Vtedy už spozorneli aj paroháči. Polovica z nich sa stále pásla, no zvyšok už naťahoval krky dohora. Modlil som sa aby sa vietor stočil naopak. Pozerali sme na seba ďalších 10 minút a následne sa vybrali za jelenicami. Za horizont kde som už nevidel. 

Vtedy som sa zmieril s tým, že som zrejme dofotil. Bol som nahnevaný, že som zradil aj líšky aj vysokú. No už keď som tam bol, rozhodol som sa ešte posedieť. Nič sa ale nedialo. Iba sa trošku rozvidnelo, no husté oblaky nedovolili preniknúť slnku, a tak bola stále poriadna tma. Na druhej strane lúky vyšlo srnčie, no na takú diaľku som ani nerozoznal či je to srna alebo srnec. Pomaly ma začalo všetko tlačiť. Aj podsedák, na ktorom som sedel ma omínal, aj kôra buku sa mi už zarezávala do chrbta. To bol čas, kedy som sa rozhodol, že to zabalím. Stiahol som zo seba maskovačku a položil ju na objektív. Zrazu sa z jarku niečo vynorilo. Pomaly som chytil maskovanie a po milimetroch som si ho znova prehodil cez ramená. Nádherný jeleň so širokou korunou si to vykračoval krížom cez lúku. A išiel rovno ku mne! Svetla bolo stále žalostne málo. A podľa pravidla, "Lepšie zašumené ako neostré.", som so sebazaprením zvyšoval ISO a dúfal, že to bude stačiť.

Krásny nepravidelný 14-torák, ktorého som tu už videl niekoľkokrát sa približoval.

Chvíľu som myslel, že sa mi splní sen, nafotiť jeleňa v zime ako si to šinie priamo na mňa. 

No tesne predo mnou, sa stočil doľava a prechádzal poza horizont, kde jeho prítomnosť prezrádzali iba rozvetvené koruny parohov. Zašiel do lesa, kde sa mi stratil z dohľadu. Ihneď som kontroloval fotky a v duchu som sa tešil. 

Sen sa mi úplne nesplnil. Chýbal k tomu sneh, a nešiel priamo ku mne, ale z tých fotiek som mal veľkú radosť. Zas po dlhšej dobe pekný zážitok v spoločnosti kráľov našich hôr. A zrejme aj jeden z posledných, kedy ich vidíme v plnej kráse. Najsilnejšie z nich už čoskoro začnú zhadzovať svoje parožie, aby im opäť narástlo ešte väčšie a mohutnejšie.